Pápež sv. Pius V., aby ochránil Rímsky rítus pred inováciami a eliminoval akékoľvek variácie, kodifikoval Tradičnú latinskú omšu v Apoštolskej konštitúcii Quo Primum z roku 1570. Táto omša nebola nejakým novým výtvorom ako Novus ordo missae, ale bola to omša, ktorá plne zodpovedala viere apoštolov. V tejto bule sa hovorí: „Nariaďujeme, a to prísne všetkým i jednotlivým patriarchom spomenutých cirkví, administrátorom a osobám honosiacim sa akoukoľvek cirkevnou hodnosťou, aj keby to boli kardináli svätej Cirkvi rímskej alebo akéhokoľvek iného stupňa a predného miesta, nariaďujeme im mocou svätej poslušnosti, aby sa v budúcnosti celkom vzdali všetkých ostatných spôsobov a rítov podľa iných misálov, akokoľvek starobylých, ktoré sa doposiaľ obvykle zachovávali, a celkom ich odložili a spievali i čítali podľa rítu a spôsobu a normy, ktorá sa týmto misálom nami teraz podáva a nech tiež pri slúžení omše sa neodvažujú pridávať alebo predčítať iné ceremónie alebo modlitby, než ako ich obsahuje tento náš misál.“ “A tak, aby mohli a smeli tento misál slobodne a právom užívať pri spievanej alebo čítanej omši v ktoromkoľvek kostole a bez výčitiek svedomia, bez hrozieb nejakými trestami, odsudzovaním a zákazmi, svojou apoštolskou mocou a to navždy povoľujeme. Ani vysokí hodnostári, administrátori, kanonici, kapláni a iní kňazi svetskí alebo akéhokoľvek rádu akýmkoľvek menom nazývaní, nemôžu byť viazaní slúžiť omšu ináč, než ako je nami stanovené.” “Teda vôbec nikto z ľudí nesmie zrušiť tuto stránku nášho povolenia, ustanovenia, nariadenia, rozkazu, koncesie, dovolenia, prehlásenia vôle, rozhodnutia a zadržania (zákazu), ani sa jej v nerozvážnej opovážlivosti protiviť.

 Ak by sa však niekto odvážil skúsiť to, nech vie, že ho stihne hnev Všemohúceho Boha a jeho apoštolov Petra a Pavla.

Alfredo kardinál Ottaviáni, emeritný prefekt Komgregácie pre vieru poslal 25. septembra 1969 pápežovi Pavlovi VI. teologickú štúdiu Novej omše. Štúdia obsahovala sprievodný list podpísaný kardinálmi Ottavianim a Baccim v ktorom stojí:

Preskúmali sme Nový omšový obrad (Novus Ordo Missae), pripravený odborníkmi Komisie na uskutočnenie konštitúcie o posvätnej liturgii a po dôkladnom zvážení a modlitbe pokladáme za svoju povinnosť pred Bohom vzniesť tieto pripomienky:

Ako dostatočne ukazuje pripojený kritický rozbor, aj keď veľmi stručný, toto dielo vybranej skupiny teológov, liturgikov a duchovných správcov –  Nový omšový obrad sa nápadne odchyľuje v celku i v jednotlivostiach od katolíckej teológie svätej omše, ako bola formulovaná na XXII. zasadaní Tridentského koncilu, ktorý definitívne stanovil kánony obradu a postavil tak neprekročiteľnú hrádzu proti všetkým bludom, ktoré by mohli narušiť integritu tohoto magistéria.

Prvý Vatikánsky koncil nedefinoval pápeža ako absolútneho monarchu, ale ako ručiteľa poslušnosti zjavenému slovu. Oprávnenosť jeho moci je viazaná na odovzdávanie viery. Táto vernosť pokladu viery a jej šíreniu sa špeciálnym spôsobom týka liturgie. Žiadna autorita nemôže vyrobiť liturgiu. Samotný pápež je iba pokorným sluhom homogénneho vývoja, jeho integrity a trvalosti identity. Pápež ako ochranca pokladu Viery má povinnosť zachovať liturgiu neporušenú a odovzdať ju nezmenenú ďalším generáciám. Autori pokoncilnej reformy však oproti tomu otvorene priznali ambíciu tradíciu neodovzdať, ale tradíciu vytvoriť.

Sv. Vincent Lerinský v 5. storočí položil za štandard pravovernej (ortodoxnej) náuky to, čo sa verilo všade (ubique), vždy (semper) a všetkými (omnia). Avšak kardinál Ratzinger poukázal, že koncilní otcovia druhého vatikánskeho koncilu odmietli túto posvätnú definíciu: “Odmietavý postoj druhého vatikánskeho koncilu ku štandardu Sv. Vincenta, ktorý bol posvätený dvomi Cirkevnými koncilmi, znova ukazuje, že Tridentský a prvého vatikánskeho koncilu boli opustené. Druhý vatikánsky koncil nesie nový prístup chápania historickej identity a kontinuity.” Toto je čistý modernizmus a v úplnej opozícii voči Pokladu viery.

Deštrukcia katolíckej bohoslužby je deštrukciou katolíckej viery

Cirkev vždy zastávala jednoduchý princíp, že “Spôsob uctievania je spôsob, ako veríme.” Náukové pravdy viery sú vyjadrené v úcte, ktorú prejavujeme Bohu. Inými slovami, je to Najsvätejšia obeta omše, ktorá nás učí teológiu a nie naopak. Pravá omša sa skladá z Apoštolskej tradície viery a mravov vo svojej najhlbšej podstate. Pápež Lev XIII. poukazuje v encyklike Apostolicae Curae, že nepriatelia Cirkvi vždy rozumeli tomuto princípu. “Dobre chápali hlbokú väzbu, ktorá spája vieru a uctievanie, zákon viery a zákon modlitby a tak pod zámienkou obnovenia obradu liturgie do svojej pôvodnej formy, ju znehodnotili v mnohých znakoch tak, aby sa prispôsobila omylom inovátorov ” Niet divu, že Luther vytvoril slogan “Odstráňte omšu, zničíte Cirkev.”

Učí Nová omša Katolícku vieru? Nie, hovoria obidvaja kardináli Ottaviani a Bacci: “Je jasné, že Novus Ordo už nevyjadruje vieru tak, ako bola učená Tridentským koncilom.” Pápež Sv. Lev Veľký (učiteľ Cirkvi) nám dáva pokyn: “Neučte nič nové, ale vkladajte každému do srdca to, čo ctihodný otcovia učili rovnakým kázaním… Preto kážeme nič iné, len to, čo sme obdržali od našich predkov. Preto vo všetkom, aj v pravidlách viery, i v zachovávaní disciplíny nech sa dodržujú starobylé vzory.”

Ak dáme vedľa seba modlitby a obrady Tradičnej latinskej omše a Novej omše, jasne uvidíme, ako bola Cirkevná tradičná náuka z Novej omše vyhodená. Všetky úpravy sa vykonali v tých častiach, ktoré protestanti pokladali za “urážlivé.” Tu sú niektoré príklady: 1. Úkon kajúcnosti: Tradičná omša začína kňazovým recitovaním Stupňových modlitieb. Nová omša namiesto toho začína úkonom kajúcnosti, ktorý kňaz a ľudia recitujú spoločne. Kto prvý zaviedol Úkon kajúcnosti? Protestanti v 16. storočí, ktorí chceli presadiť ich učenie, že medzi kňazom a laikom nie je žiaden rozdiel. 2. Offertórium: Modlitby offertória  v Tradičnej omši jasne vyjadrujú množstvo katolíckych doktrín, ako učenie, že omša je obetovaná Bohu na uzmierenie za hriechy a k úcte svätých. Protestanti odmietli tieto náuky a preto zrušili modlitby offertória. “Ohavnosť zvaná offertórium,” hovorí Luther, “je to miesto, odkiaľ všetko páchne obetou.” V Novej omši rovnako offertórium bolo odstránené – nahradil ho obrad zvaný “Príprava darov.” Modlitby, ktoré boli pre Protestantov nepríjemné takisto boli odstránené. Na ich mieste je modlitba “Požehnaný si Pane, Boh všetkého stvorenia,” ktorá pochádza zo židovskej modlitby pred jedlom. 3. “Eucharistická modlitba”: Tradičná omša má iba jednu “Eucharistickú modlitbu,” starodávny Rímsky kánon. Kánon bol vždy obľúbeným terčom luteránskych a protestantských útokov. Namiesto jedného kánona, má Nová omša niekoľko “Eucharistických modlitieb,” z ktorých spomenieme iba jednu. Prvá Eucharistická modlitba je upravenou verziou Rímskeho kánona. Zoznam katolíckych svätých, tak opovrhovaných protestantmi, je teraz nepovinný a tým pádom málokedy použitý. Prekladatelia v úpravách pokračovali. Medzi inými vecami, sa vytratila idea Krista, ktorý je obeťou obetovanou na omši (Lutherom odsúdená myšlienka). Všetky Eucharistické modlitby obsahujú typicky protestantskú prax. Recitujú sa nahlas, nie potichu a majú naratívny (rozprávací) a nie konsekračný chrakter. (Podľa protestantov, ich pastori nekonsekrujú Eucharistiu ako katolícki kňazi, ale iba vykladajú príbeh poslednej večere.) Dokonca samotné Kristové konsekračné slová boli upravené: “… Ktorá sa vylieva za vás i za mnohých, na odpustenie hriechov” bolo zmenené na “… Ktorá sa vylieva za vás i za všetkých, na odpustenie hriechov.” (Prednedávnom Rím priznal, že ide o nesprávny preklad.) Rôzne prejavy úcty voči nášmu Pánovi prítomnému v Najsvätejšej Sviatosti (pokľaknutia, znaky kríža, zvonenia atď.) boli redukované, označené ako nepovinné, alebo celkom odstránené. 4. Prijímanie na ruku: Protestant Martin Bucer v 16. storočí odsúdil prax Cirkvi dávať hostiu na jazyk ako dvojitú poveru: po prvé, ako falošnú úctu voči tejto sviatosti, po druhé ako podlú aroganciu kňazov predstierajúcich väčšiu svätosť ako má Kristov ľud a to len vďaka moci konsekračného oleja. Protestantská prax “prijímania na ruku” ja založená na odmietnutí Kristovej reálnej prítomnosti ako i kňazstva. Na Novej omši, ako na Protestantskej službe je možné prijímanie na ruku. Avšak ľudia, ktorí vytvorili Novú omšu išli ešte ďalej, laici nielen že môžu prijímať prijímanie na ruku, ale dokonca môžu prijímanie aj rozdávať. Svätý Tomáš Aquinský v tejto veci hovorí: “Tela Kristovho sa nesmie dotknúť nikto iný, okrem vysväteného kňaza. Žiaden iný človek nemá právo sa ho dotknúť, okrem prípadu krajnej potreby” (III, 82a.3). (Svätý Tomáš Aquinský dostal titul “Anjelský učiteľ”. V jeho kanonizačnom edikte sa uvádza, “Jeho náuka sa nedá nazvať ináč, ako zázračná. On osvietil Cirkev viac, ako všetci ostatní Učitelia.”) 5. Úcta voči svätým: Modlitby tradičnej omše často vzývajú svätých a prosia o ich príhovor. Uctievanie svätých Cirkvou pri bohoslužbách bolo ďalšou praxou, ktorú protestanti zamietli ako “poveru”. Nová omša zanechala väčšinu vzývaní svätých podľa mena, a urobila ich ľubovoľnými. Naviac v novom Misáli boli sviatky svätých v týždni zmenené na nepovinné. Modlitby sviatkov svätých, ktoré ostali boli však v prospech protestantov očistené od zmienok zázrakov, obrany Katolíckej viery, alebo katolíckej Cirkvi ako jedinej a pravej Cirkvi. 6. Falošné preklady: Nakoniec, je tu problém falošných oficiálnych prekladov Novej omše. Dala by sa napísať celá kniha omylov a prekrútení, ktoré tieto preklady obsahujú. V oficiálnych prekladoch modlitieb 34 “nedieľ obdobia cez rok” sa tak už neobjavujú výrazy ako: Boží hnev, naša nehodnosť, omyl, hriechy, ktoré “ťažia naše svedomie”, Boží majestát, poslušnosť jeho prikázaniam, úpenlivá prosba, pokora, večnosť, nebo a mnoho ďalších. Pravdepodobne najzávažnejším vynechaním je slovo “milosť.” V latinskom origináli sa objavuje 11 krát.

Otec Gelineau, S.J. jeden z “expertov”, ktorí spolutvorili Novú omšu poukazuje “Nová omša je iná liturgia. To treba povedať priamo. Rímsky rítus, ako sme ho poznali, viac neexistuje. Bol zničený.” Tridentský katechizmus hovorí, že ak sa katolík zúčastňuje na nekatolíckych bohoslužbách, hreší proti viere. Nová omša nie je katolícka bohoslužba, aj keď si ponechala meno “Katolícka”.

Svätý Atanáz, jeden zo 4 veľkých učiteľov východnej cirkvi, dostal titul “Otec pravovernosti” za jeho mocnú a nekompromisnú obranu katolíckej viery proti ariánskemu bludu, ktorý napadol väčšinu hierarchie, vrátane pápeža. Minimálne 5 krát bol odvolaný zo svojej diecézy. Celkove strávil v exile 17 rokov. Svojmu stádu poslal nasledujúci list, ktorý je silnou lekciou pre dnešné časy:

“Ako vás zarmútilo, že iní obsadili kostoly násilím a vy ste teraz mimo nich. Oni majú kostoly – ale vy máte Apoštolskú vieru. Môžu okupovať naše kostoly, ale mimo pravej viery sú oni. Ostávate mimo miest bohoslužby, ale vo vás prebýva Viera. Zvážte sami: čo je dôležitejšie? Miesto alebo Viera? Samozrejme, pravá Viera. Kto prehral a kto vyhral v tomto boji? Ten, kto si zachoval kostol a či ten, ktosi zachoval Vieru?”

Preložil a video pripravil V. Skoupil

Tridentská omša a NOM – omša II. vatikánskeho koncilu