Na našich púťach po Svätej zemi s bratom Antonom sme boli permanentne informovaní o vrchu Blahoslavenstiev, pod ktorým je kláštor sekty novokatechumenálneho hnutia, ktoré v roku 1964 v Madride založil „Kiko“, Arguelloand Carmen Hernández. Toto spoločenstvo kombinuje liturgiu Cirkvi s protestantsko – židovskými prvkami.

 O čo tu ide nám pomôže vysvetliť biskup Schneider v interview s mr. Fulepom:

SCHNEIDER

Neokatechumenát je protestantsko – židovské spoločenstvo

Mr. Fulep: Zatiaľ čo tradičnú vieru prenasledujú zo všetkých strán, existuje niekoľko nových, značne preferovaných, moderných hnutí. Jedným z nich je aj komunita Kiko. Aký je váš názor na neokatechumenát?

Biskup Schneider: Ide o veľmi zložitý a nešťastný fenomén. Ak mám byť celkom úprimný, je to trójsky kôň v Cirkvi. Poznám ich veľmi dobre, pretože som niekoľko rokov pre nich pôsobil v kazašskej Karagande ako biskupský delegát. Pomáhal som im pri omšiach a stretnutiach a čítal som Kikove písomnosti – Kiko je ich zakladateľ – preto ich naozaj dobre poznám. Otvorene a bez diplomatických rečičiek musím povedať, že neokatechumenát je protestantsko – židovské spoločenstvo vo vnútri Cirkvi, pričom prívlastok ´katolícky´ je len ozdoba. Najväčšie nebezpečenstvo sa týka ich prístupu k Eucharistii, pretože Eucharistia je srdcom Cirkvi. A keď je na tom zle srdce, je na tom zle aj celé telo. Pre neokatechumenát je totiž Eucharistia v prvom rade vzájomnou bratskou hostinou, čo je protestantský a typicky luteránsky postoj. Odmietajú ideu a učenie o Eucharistii ako o pravej obete. Tvrdia dokonca, že tradičná viera a učenie o Eucharistii ako o obete nie je kresťanské, ale pohanské. To je predsa úplne absurdné; ide o typicky luteránske, protestantské učenie. S Najsvätejšou sviatosťou narábajú počas liturgie Eucharistie tak, ako by to bola nejaká bežná vec; niekedy to vzbudzuje až hrôzu. Počas svätého prijímania sedia, pričom im omrvinky z hostie môžu padnúť na zem, lebo nedávajú pozor. Namiesto modlitby a tichej adorácie Ježiša po svätom prijímaní tancujú. To je naozaj svetské a pohanské, naturalistické.

Mr. Fulep: Zrejme tento problém nie je iba praktický

Biskup Schneider: Druhým nebezpečenstvom je ich ideológia. Hlavnou myšlienkou neokatechumenátu je podľa jeho zakladateľa Kika Arguello nasledovné: Cirkev žila ideálnym životom len do čias cisára Konštantína v 4. storočí; iba dovtedy bola Cirkev skutočne účinná. S príchodom Konštantína začala Cirkev degenerovať – doktrinálne, liturgicky, aj morálne. Na úplnom dne sa v tomto smere Cirkev podľa neho ocitla s prijatím dekrétov Tridentského koncilu. Práve opak je však pravdou: tento koncil bol jedným z najzávažnejších a najdôležitejších historických okamihov Cirkvi práve vďaka jasne sformulovaným doktrínam a disciplíne. Temný stredovek v Cirkvi trval podľa Kika od 4. storočia až po Druhý Vatikánsky koncil. Až s Druhým Vatikánskym koncilom vraj prišlo do Cirkvi to pravé svetlo. To je však heréza, pretože tým vlastne hovorí, že Duch Svätý na uvedenú dobu Cirkev opustil. Toto je skutočné sektárske správanie v duchu Martina Luthera, ktorý vyhlásil, že dovtedy, kým v Cirkvi nevystúpil on a nevniesol do nej svetlo, Cirkev žila v temnote. Kikova pozícia je v tejto súvislosti presne taká istá len s tým rozdielom, že Kiko ustanovil éru temna v Cirkvi od cisára Konštantína po Druhý Vatikánsky koncil. Ľudia v neokatechumenáte si teda nesprávne vysvetľujú závery Druhého Vatikánskeho koncilu. Hovoria, že sú apoštolmi tohto koncilu. Svoju náuku a všetky svoje heretické praktiky teda posudzujú podľa Druhého Vatikánskeho koncilu. A tu už ide o veľmi vážne narušenie učenia Cirkvi.

Mr. Fulep: Ako mohlo byť takéto spoločenstvo oficiálne uznané Cirkvou?

Biskup Schneider: To je ďalšia tragédia. Vo Vatikáne si totiž neokatechumenát vytvoril mocnú lobby už najmenej pred 30 rokmi. Ide tu však o klamstvo: na mnohých podujatiach prezentujú veľké množstvo ovocia v podobe obrátení a povolaní za biskupov. Veľa biskupov je týmto ovocím zaslepených a nevidia chyby, neskúmajú ich. Neokatechumeni majú veľké rodiny, veľa detí, vysokú morálnu úroveň rodinného života. To je pochopiteľne dobrá vec, i keď niekedy prehnane tlačia na rodiny, aby mali čo najväčší počet detí. To nie je celkom v poriadku. V konečnom dôsledku je to však celé iba ilúzia. V tejto ilúzii žije veľa biskupov, ktorí sú zaslepení týmto takzvaným ovocím.

Mr. Fulep: Ktorá doktrína je základným uholným kameňom?

Biskup Schneider: Doktrína o Eucharistii. Eucharistia je totiž srdcom. A je chybou hľadieť v prvom rade na ovocie a ignorovať alebo nestarať sa o doktríny a liturgiu. Som presvedčený, že nadíde čas, kedy Cirkev objektívne preskúma túto organizáciu do hĺbky bez nátlaku neokatechumenátnej lobby a jej chyby v súvislosti s doktrínami a liturgiou vyjdú v pravde najavo.

Neokatechumenát (NCW) je organizácia, ktorá sa venuje kresťanskej formácii ľudí. V roku 1964 ju v Madride založil „Kiko“ Arguelloand Carmen Hernández. Toto spoločenstvo kombinuje liturgiu Cirkvi s protestantskými a židovskými prvkami. Toto hnutie už dlho žiadalo od Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí schválenie svojich nesprávnych liturgických postupov. Následne po konzultácii s Kongregáciou schválila Pápežská rada pre laiciát Katechetické direktórium neokatechumenátu a ich mimoliturgickú činnosť. Toto povolenie teda platí výlučne pre neliturgickú činnosť. Dekrét z 20. januára 2012 nemá nič spoločné s „liturgickými inováciami“ neokatechumenátu, ktorý by mal okamžite ukončiť svoju činnosť, pretože je proti všeobecným pravidlám a praktikám Cirkvi.

Tridentský koncil (1545-63) vyhlásil dogmu, že obeta svätej omše zahŕňa uzmierujúci prvok (DH 1743, 1753), čo bolo v protiklade s protestantským názorom. Obetu ustanovil sám Kristus. Nejde len o jednoduchú pripomienku, oslavu alebo vďakyvzdávanie, ale o pravú a nefalšovanú obetu zmierenia za živých i mŕtvych. Skutočnosť, že svätá omša je naozaj pravou obetou neznamená, že Kristova obeta sa musí opakovať pôvodným krvavým spôsobom. Cirkev nemení Kristovu obetu na pohanské obetovanie človeka. Obeta svätej omše nie je len opakovaním obety kríža, ale Kristovou jedinou a jedinečnou obetou, sprítomňovanou pod sviatostnými znakmi. V tomto zmysle ide o „pamiatku“, ktorou sa sprítomňuje realita samotnej sviatostnej ekonómie (DH 1740). Kristus je ten istý Najvyšší veľkňaz pri svätej omši, aj na kríži (DH 1743).

Liturgia neokatechumenátu sa nepodrobuje Všeobecným smerniciam Rímskeho misálu alebo iným liturgickým pravidlám, ale má svoje vlastné „liturgické inovácie“. Liturgická prax neokatechumenátu je plná neprípustných prvkov: Vatikán vyzval členov hnutia, aby obrátili pozornosť k problému kázania laikmi počas ich svätých omší, k tancovaniu veriacich počas liturgie, k státiu namiesto kľačania počas Eucharistickej modlitby, k prijímaniu svätého prijímania posediačky, pričom si z ruky do ruky posielajú obetný kalich s Kristovou krvou. Predpisy o chrámovej hudbe ignorujú úplne. Ďalším problémom je, že neokatechumenát vyčleňuje veriacich z farnosti a z kostola; nedeľňajšia svätá omša, ktorá je plná neprípustných prvkov, sa vždy slávi v sobotu večer ako „súkromná omša“ spoločenstva, a to zvyčajne nie v kostole, ale vo svetských priestoroch, napríklad v komunitnej miestnosti.

Dňa 13. júna 313 vydáva cisár Konštantím Milánsky edikt, ktorým ukončuje prenasledovanie kresťanov a uznáva kresťanstvo ako platné náboženstvo Rímskej ríše. V roku 315 ruší ukrižovanie ako formu popravy a zaručuje Cirkvi všetky privilégiá, ktoré majú pohanské náboženstvá. V roku 321 uznáva cisár Konštantín nedeľu za sviatočný deň. Ako zvrchovaný panovník ustanovuje od roku 324 v Rímskej ríši inštitucionálnu základňu Cirkvi. Založenie inštitucionálnej štruktúry a sociálno-politické posilnenie Cirkvi, ako aj spojenectvo trónu a oltára považujú protestanti za víťazstvo pohanstva.

Predkladáme strih filmu:

https://youtu.be/qnK66hE_axA

 

Sekta novokatechumenálneho hnutia