Úloha Panny Marie na konci časov.

Táto téma predstavuje najzá­važ­nejšiu dobu v dejinách ľudstva – dobu po­sled­ných časov, v ktorej sa dnes nepo­chybne nachádzame.

V dejinách cirkvi nenájdeme priestor, kde by Matke Božej nebola preuka­zovaná úcta. Je to prakticky od jej narodenia až dodnes.

Avšak nedá sa nevidieť, že čím viac sa dejiny približujú svojmu koncu, vzrastá úloha Panny Márie na dôležitosti a význame. Sv. Lud­vík Maria Grig­nion, mimochodom veľký ctiteľ Panny Marie, povedal: „Skrz Pannu Máriu začaly dejiny spásy a skrz ňu budú tiež dovŕšené.“

V následujúcej úvahe by som chcel toto tvrdenie podložiť niekoľ­kými historickými udalosťami, ktoré nepochybne ovlivnily aj dnešnú dobu.

Najskôr venujme pozornosť vývoju mariológie, teologickej náuky, ktorá sa zaoberá Pannou Mariou. Už cirkevní otcovia sa zmieňujú o Panne Marii ako o novej Eve. Nová Eva, ako hovorili sv. Justín a taktiež sv. Irenej, spolupracuje s Kristom – novým Adamom pri spáse svojich detí. Keď si prečítame spisy cirkevných otcov, nenájdeme nikoho, kto by nerozvíjal niektorý z aspektov veľkosti a nádhery Panny Marie.

Predovšetkým koncil v Efezu, ktorý riešil konflikt s nestoriánmi, vyhlásil prvú mariánsku dogmu, že ona je Theotokos, teda Boho­rodička – Matka Božia.

Z pohľadu teológie nenastaly v stredoveku v tomto smere veľké zme­ny. V praxi však došlo k dvom zásadným udalostiam. Blahoslave­nému Šimonovi Stockovi sa zjavuje Matka Božia a dáva mu ška­puliar. Tento škapuliar mal v histórii duchovného života mnohých katolí­kov obrovský význam.

Druhou udalosťou je zjavenie Panny Márie sv. Dominikovi, ktorý obdržal jej ruženec. A práve skrz modlitbu sv. ruženca obrátil sv. Domi­nik veľké množstvo albigenských a katarov z ich bludov.

Z toho všetkého je zrejmé, že tam, kde pôsobí vplyv Panny Márie, oživuje sa katolická viera, neveriaci sa začleňujú do cirkvi, ľudia žijú viac v stave milosti a jednoty s Bohom. A to predovšetkým tam, kde bola Matka Božia uctievaná skrz posvätný škapuliar alebo ruženec.

K rozvoju mariológie dochádza až na počiatku 19. storočia. Samo­zrejme, že už svätí učitelia cirkvi učili o význame úcty k Panne Marii, napr. sv. Tomáš Akvinský či sv. Bonaventura. Ich veľkolepé dielo pripra­vilo cestu k jej väč­šiemu poz­naniu a prehĺbeniu úcty.

V tejto dobe sa však teologia obecne orientovala iným smerom, akoby chcel Boh eště počkať s rozvinutím tohto prekrásneho kvetu, ktorým je Mária.

Prišlo 19. storočie a pápež Pius IX. vyhlásil dogmu o Nepoškvr­nenom počatí Panny Marie. Vyhlásenie tohto dogmatu spôsobilo neočaká­vaný a obrovský rozvoj kultu uctievania Panny Márie. Každý nasledu­júci pápež píše jednu encykliku za druhou k pocte našej nebeskej Matky.

Svätý Pius X. preberá obzvlášť jej úlohu ako Spoluvykupiteľky. Lev XIII. píše o Panne Márii ako o Prostrednici všetkých milostí, Pius XII. rozvíja tajomstvo kraľovania Panny Marie a ohlasuje tretiu dogmu o jej nanebo­vzatí. Teológovia začínajú písať mnohé diela a rozvíja sa chápanie toho, kto vlastne Matka Božia je.

A my se pýtame: prečo až v poslednej dobe, akoby na konci, toto všetko bolo odkryté?

Boh má s ľudstvom určitý plán. Pokiaľ sme doteraz mali k dispo­zícii všet­ky prostriedky ku spáse, ktoré nám náš Pán Ježiš dal, nakoniec ostáva eště jeden posledný – jej Nepoškvrnené Srdce.

Z týchto dôvodov musíme považovať dnešnú obecnú situáciu mario­lógie zo všetkých uhlov pohľadu za veľmi zlú a Jej nehodnu! Pre dnešnú ekumenickú dobu je totiž Panna Mária kameňom úrazu. Je to naprosto po­chopiteľné, pretože pokiaľ chcem viesť dialóg s prote­stantmi, nemô­žem viesť rozhovor o Panne Márii v jeho katolickom poňatí. Je možné o nej samo­zrejme hovoriť ako o obyčajnom člo­veku.

O Matke Božej? – Prostrednici všetkých milostí? – ako o obyčaj­nom člo­veku? – to predsa nie je možné!!

Protestant hovorí: iba milosť Božia, jedine Boh – neexistujú žiadni iní prostredníci! Protestantizmus deklaruje, že všetci prepadli hriechu a ne­existuje žiadná výnimka.

Pokiaľ sa dnes cirkev angažuje v dialogu so Židmi, je bohužiaľ situá­cia ďaleko zložitějšia. Svedomie veriaceho človeka sa musí otriasť hnu­som a odporom, pokiaľ by mal počúvať to, čo talmud hovorí o Panne Márii. Je to nanajvýš zvrátené a nechutné!

Preto je absolútne vylúčené akokoľvek sa tohto tématu čo i len dot­knúť.

Pokiaľ by mal byť ekumenizus skutočne tak dôležitým hnutím a nevy­hnut­ným predpokladom pre život cirkvi a pre mier vo svete, ako sa neustá­le zdô­razňuje, potom Matka Božia stráca svoju dôstojnosť, ktorá jej právom patrí a je odsunutá niekam bokom, aby nebola pohoršením a neruši­la tzv. dialog zjed­notenia medzi cirkvami. Preto je všetko učenie dnešnej cirkvi systematicky vedené tak, aby hlboké tajomstvá o Panne Márii zostali zahalené a skryté.

Následkom toho je dnes celá rada ľudí o tieto poklady zjavenej viery cel­kom olúpená. Sem bohužiaľ patria aj niektorí zbožní katolíci. Konajú síce mnohé pobožnosti, avšak ich vzťah k Matke Božej je skôr sentimen­tál­neho cha­rakteru. K ešte väčšej škode tomu napomáhajú aj rôzne faloš­né zjavenia, na ktoré sa mnoho veriacich upína a sústredí. Tieto zjavenia resp. ich vizionári rozširujú človekom vykonšruované, falošné odkazy v mene Panny Márie, ktoré v konečnom dôsledku oslabujú a znehodnocujú apokalyptické posolstvá, ktoré boli kvôli úpadku v katolíckej Cirkvi v posledných 150 rokov Pannou Máriou v jej zjaveniach svetu predložené, predovšetkým v La Salette a vo Fatime.

Preto si musíme pripomenúť a uvedomiť, v akom stave sa nachádzala mariológia tes­ne pred II. vatikánským koncilom. Teologovia hovorili, že je pripra­vené všetko k vyhláseniu nového mariánskeho dogmatu. Votum podpí­salo 312 biskupov, čo je vcelku výrazný počet. Týchto 312 koncil­ných otcov sa do­žadovalo dogmatu o Panne Marii – Prostrednice všet­kých milostí. Všetci boli rovnakého názoru: táto náuka je natoľko pripra­vená, aby bola vy­hlásena ako dogma.

A vtedy – sa postavili hlavne biskupi Nemecka a Francúzska – tzv. rýnská koalícia, práve proti tomuto dekrétu. Hovorili to naprosto otvore­ne: „Pokiaľ tento dekrét príjmeme, môžeme koncil rovno zabaliť – to je koniec ekumeniz­mu!“ Mnohí experti, známi ako ultramodernisti, robi­li všetko, aby zabránili rozvoju mariológie v tom smere, aký jej právom patril. Došlo k tomu, že bol v zápätí vypracovaný dokument, ktorý bol dodatkom konštitúcie Lumen gen­tium. Ten však de facto neob­sahuje nič z toho, čo sa tak sľubne v oblasti mariológie vyvíjalo od 19. storočia. Text sa dokonca vracia k chápaniu Panny Marie, ktoré už v minulosti církevní otcovia považovali za nehodné Matky Božej!

Po II. Vatikánskom koncile sa toto nadšenie zvrátilo v pohŕdanie. Hlas prvých cirkev­ných otcov, ktorý varuje, že nie je nič hroznejšieho než uraziť Krista – ale aj jeho Matku, bol umlčaný.

Ďalším tématom o význame Panny Márie na konci časov sú jej zjave­nia. Počas celých dejín cirkvi dochádzalo k intervenciám Panny Márie. Väčšinou sa týkaly iba menších oblastí alebo dielčích skupín ľudí, a ne­mali celosvetový význam. Až v novoveku dochádza k zjave­niam, pri kto­rých Matka Božia vystupuje s nebývalou silou, rozhodnosťou a otvoreno­sťou.

Akoby vedľa seba existovali dve antagonistické hnutia. Novovek – doba charakteristická odklonom od Boha a smerovaním k naturalistic­kému slobodo­murárskemu rádu, v ktorého strede už nie je Boh, ale zbož­štený človek. Tento proces je spojený s rokmi 1517, 1717 a 1917.

Rok 1517 súvisí s Lutherom, nie ako so zakladateľom protestantiz­mu, ale ako s predstaviteľom subjektivizmu. Luther odtrhol človeka od autori­ty, od prirodzeného rádu; objektívnym rádom sa tak stává civilizácia. Človek sa obracia už iba k sebe a stáva sa tak stále dôleži­tejším. Samo­zrejme, že je Luther ešte veriacim, ale jeho subjekti­vizmus ide ďalej svo­jou progresívnou cestou. V nasledujúcich tridsiatich rokoch sa takmer polovica Európy stáva protestantskou. Z du­chovného pohľadu je to naj­väčšia tragédia, k akej v dejinách dovtedy došlo.

A práve v tomto momente pricháza z neba pomoc – zjavuje se Matka Bo­žia.

Píše sa rok 1531: na hore Tepeyac v dnešnom Mexiku oznamuje skrz vizio­nára Juana Diega, že je Matkou Božou z Guadalupe. Slovo „Guada­lupe“ v preklade z aztéckého jazyka znamená – Nepoškvrne­ná! Dochádza k nevídané­mu zázraku. Do tejto doby prichádzali tisíce misionárov do novoobjavenej Ameriky, mezi nimi i svätci, ale žiadne obrátenia nepri­chádzali.

Bola to skutočná tragédia. Misionári boli bezradní, pretože domorodý ľud nechcel opustiť svoju pohanskú kultúru. Po zjavení v Guadalupe je v priebehu desiatich rokoch celé Mexiko obrátené a viera z neho sa šíri ďalej. Južná Amerika sa stáva najsilnejším katolickým kontinentom.

Pricháza rok 1717: je založené slobodomurárstvo. S ním pricháza no­vý sve­tový rád, ktorý nie je založený na právach Božích, ale ľudských. Život sa stává dočasným, nie večným.

Do tejto doby bol považovaný život iba za krátku pozemskú púť s myšlien­kou na nekonečnú večnosť a snahou uniknúť peklu. Preto katolic­ké heslo znelo: „Zachráň si svoju dušu“.

Teraz je tu rád, ktorý všetko toto ruší. Učenie o tom, čo je po živote, sa už vysvetľuje inak. Je faktom, že slobodomurárské ťaženie slávilo svoje veľké víťazstvo vo francouzskej revolúcii, ktorá na počiatku storočia začala šířiť svoje bludy do celej Európy. Jej vyvrcholením sa stáva vyhlá­senie parížskej komúny v roku 1830 a s ním aj všetkých budúcich zásad socializmu a komunizmu.

V tom istom roku a v tom istom meste sa reholnej sestre Katarine La­bouré zjavuje Panna Mária. Skrz svoju zázračnú medailónku chce znovu zachrá­niť duše pred týmto satanským besnením s prísľubom, že táto medailónka bude akoby znamením jej prítomnosti a nadprirodzenej pomoci. A tento sľub Matky Božej neostáva planým. Sprevádza ho nesmierne množstvo zázrakov, neskutoč­né obrátenia tých najzatvrdilej­ších odporcov viery, ateistov, slobodomurárov ako aj nespočetné množ­stvo činov najväčších hrdinov viery. Azda iba na več­nosti spoznáme, koľké milosti boli preukázané ľuďom touto tak zdanlivo nepatrnou svia­tostinou. A tak môžeme vidieť, ako na jednej strane rastie moc slobodo­murárskej ríše, ktorá sa stále rozširuje, na druhej strane potom Pannu Máriu, ako zhromažďuje svoje vojsko. Znovu sa objavu­je to, čo bolo na počiatku dejín sveta. Je tu obec Božia a obec Satanova – potomstvo hada a potomstvo Panny Panny.

Ako nás informuje Apokalypsa, každá z týchto dvoch mocností stále intenzivnejšie pôsobí a pracuje. Na jednej strane drak, prvá a druhá šel­ma, na strane druhej Žena na nebesiach, odetá slnkom.

V rovnakej dobe, v polovici storočia, dochádza k ďalšiemu diablovmu útoku. Vtedy uderil na samotnú cirkev a pokusí sa skrz zradcov, ktorých má v jej vnútri, cirkev akoby zmeniť. Je to doba vzniku liberálneho kato­li­ciz­mu, ktorý sa odvtedy snaží spojiť liberalismus s katolickou cirkvou, teda spojiť diabolské s tým, čo je Božie. Pochopiteľne, že tieto intrigy neboly prezentované týmto spôsobom. Hovorilo sa o tom, že sa cirkev stále viac a viac uzatvára svetu a že je na okraji spoločnosti, ktorá je už dávno liberálna.

Skusíme sa nejako dohodnúť, urobiť kompromis, takto potom môže­me výjsť von a znova evanjelizovať. Nemusíme predsa rezignovať na našu vieru, nemusíme ju odhodiť. Len by sme mali byť viacej tolerantní.“

Takáto orientácia je však veľmi nebezpečná a ako se aj ukázalo v ďal­ších rokoch, priamo skazonosná. V tom momente, keď cirkev neupozor­ňuje na bludy a omyly a jasne nebráni svoje definované pôvodné a ne­menné pravdy viery, začne prevládat obecný názor, že všetko je v poriad­ku. Musíme po­chopiť, že pokiaľ človek príjme tieto „moderné“ zásady, potom akoby bol sám so sebou v rozpore. Vo verejnom živote je na prvom mieste človek a všetko sa točí okolo neho, ale v súkromí má být všetkým Boh. Spievame pieseň Kristus je mojim Kráľom, Kráľom celého sveta; na ve­rejnosti však prehlasujeme, že všetky náboženstvá sú si rovné a že žiadny Kristus v spoločnosti nepanuje. Buď je teda Kristus Kráľom – a potom je Kráľom všetkých inštitúcií, alebo nie je. Nemôže byť obojím!

Snaha o spojenie týchto protikladov, to je vlastný rys liberálneho kato­li­cismu![1] Potom musíme samozrejme prijať aj novú filozofiu, čo je pochopiteľné. Je však iba jediná filosofia, ktorá sa pokúša vytvoriť z tézy a antitézy syntézu – a to je filozofia Hegelová. Ale v jej dô­sledku katolíci postupne prijímajú zhubné nekresťanské zásady.

V tomto čase sa Matka Božia opäť zjavuje vo Francúzsku, zemi, ktorá bola centrom modernistického liberálneho hnutia. Zjavuje sa v La Salette. Jej posolstvo ktoré tu zaznelo nazýváme Apokalypsou Matky Božej z La Saletty, pretože hovorí o posledných časoch, o antikristovi a taktiež o ne­bývalom úpadku v radách duchovenstva.

Súčasne varuje, že pokiaľ sa ľudstvo neobráti, príde doba apo­stázie, tzn. doba veľkého odpadu, naprostého odpadu!

O niekoľko rokov neskôr dochádza k ďalšiemu zjaveniu Panny Márie, a to v Lurdách. Tam zazneli jej slávne slová: „Já som Nepoškvrnené Počatie.“

Koľko miliónov ľudí navštívilo Lurdy, aby uctili Pannu Mariu ako Nepo­škvrnenú! Tu nešlo ani tak o zázraky uzdravenia, ako skôr o po­moc a posilu Matky Božej, ktorá chce svojim deťom ukázať, že ona je proti­jedom na smrto­nosnú otravu antikresťanského hnutia.

Dostáváme sa k roku 1917, do obdobia ateizmu. Aká bola reakcia cirkvi? Celou svojou silou ukazovala na jeho nebezpečie, snažiac sa udržať katolíkov na pravej ceste ku spáse. Moc zla bola ale obrovská. V tomto boji slávil diabol stále väčšie triumfy. Tisíce ľudí opúštalo vieru, pribúdalo voľnomyšlienkárov. Došlo k laicizácii štátov. Tie odstupovali od kresťanského rádu a prijímali rád slobodomurárský. V Rusku víťazí bol­ševická revolucia a vzniká komunismus.

Na západe triumfujú ich kolegovia, obzvlášť v Ríme. Tam dochádza k situáciam, keď slobodomurári organizujú pochody až do Vatikánu a pred sv. otcom prevolávajú, že Satan bude vládnuť na jeho mieste.

No nebo nezabudlo na svoje deti ani tentokrát. Opät pricháza na po­moc Panna Mária ako dobrá Matka a zjavuje sa v portugalskej Fatime. Je naprosto zrejmé, že sa útoky Satana stretli s ráznou odpo­veďou z druhej strany. Bolo by fatálnym omylom chápať význam tohoto zjavenia, ako nám ho prezentujú dnešní modernisti. Dokonca spôso­bom, aký provozujú v samotnej Fatime. Slnečný zázrak, to je symbol apokalyptickej nevesty! Fatimské posolstvá sú protilátkou na jed, ktorým diabol ochromil svätú cirkev. Skrze Pannu Mariu z Fatimy nám Boh dáva istotu a nádej, že všetci nepriatelia cirkvi, ktoré Apokalypsa popisuje, (dnes už sú zjavní) budú práve jej Nepo­škvrneným Srdcom na konci porazení.

V priebehu dejín týchto zjavení je badateľný aj vplyv marián­skych svet­cov. Pochopiteľne, že všetci svätí prejavovali veľkú úctu k Matke Božej. Niekto­rým z nich však bolo udelené zvláštne poslanie. Skrz nich začali vznikať rády a hnutia, ktoré mali mimoriadny význam pre život cirkvi. Vďaka týmto svetcom, akými boli napr. sv. Ludvík Maria Grig­nion, sv. Alfons z Liguori či sv. Maxmilián Maria Kolbe, sa stal celý obraz cirkvi obrazom Mariiným.

Keď sa podíváme na celé 20. storočie, kde na všetkých úrovniach panuje slobodomurársky rád, mariánska úcta napriek tomu neocha­buje, skôr naopak posi­luje a vzmáha sa.

Sme svedkami jej neuveriteľného rozmachu, ktorý nemá v dejinách obdoby. Zásluhou obrovskej aktivity rádov, hnutí a spolkov, sú poria­dané nespočetné mariánske púte, duchovné cvičenia a iné pobož­nosti; to všetko je súčasne sprevádzané mnohými obráteniami.

Je to až neuveriteľné, že v dobe, keď je cirkev akoby vytláčaná zo spoločnosti a smrtelne zasiahnutá stráca svoju suverénnu moc, odrazu v sebe objavuje veľkú vnútornú silu. Obzvlášť zjavenie vo Fatime vyvo­lalo nespočetné množstvo obrátení na celom svete.

Tí, ktorí sa angažovali v živote katolickej cirkvi, boli taktiež aktívni v mariánskom hnutí. Pre predstavu: Modrá armáda Panny Marie Fatimskej mala 25 miliónov členov, Mariine légie 20 miliónov a Rytierstvo Nepo­škvrnenej sv. Maxmiliána Kolbeho 4 milióny.

Taktiež v dobách komunizmu posilovala mariánská úcta mnoho ľudí, predovšetkým tých, ktorí boli pre svoju vieru všetkými možnými spô­sobmi perze­ku­ovaní. Na Litve len samotný obraz Panny Marie Ostro­bramskej po­mohol zachovať vieru mnohým tisíckam katolíkov.

Je fakticky nespochybniteľné, akú veľkú moc a silu dostávajú tí, ktorí sa spoliehajú na Pannu Mariu. Keby celá cirkev išla po jej boku s touto dôverou aj do 21. storočia, bola by aj navzdory silným útokom diabla a jeho spojencov vždy víťazná – no bohužiaľ sa tak nestalo.

So zmenami v cirkvi došlo prirozene aj k zániku tohto fascinu­júceho mariánskeho hnutia, ktoré začalo byť považované za prehna­né.

Môžeme celkom oprávnene povedať, že dnešná kríza v cirkvi má pôvod v eliminácii Mariinej úlohy v našom živote.

Pokiaľ ide vo Francúzsku v nedeľu iba 3% katolíkov do kostola, po­kiaľ v Nemecku už 90% katolíkov neverí v existenciu pekla, pokiaľ aj v Poľsku približne 60% veriacich hovorí, že pre nich nie je morálna náuka cirkvi záväzná a pokiaľ najväčší počet potratov je v bývalých katolic­kých krajinách, potom taká situácia nutne vyvoláva v mnohých, doposiaľ ešte veriacich pocit, že cirkev opustila smer, ktorým sa uberala dvetisíc rokov.

Za týmito smutnými štatistikami nie sú bohužiaľ iba ľudia, ktorí už dávno stratili vieru, ale aj tí, ktorí vlastne veria iba v to, čo sami chcú, čo vyhovuje ich vlastným pocitom a názorom.

To sa tiež ukázalo ako bolestivá pravda pri výskume, prebie­hajúcom počas svetového stretnutia mládeže. V tomto zmysle je na­prosto jasné, že tento spô­sob religiozity dnešnej doby je dlho očakávaným triumfom slo­bodomurár­skeho, antikresťanského rádu.

Vidíme, ako se naplňuje predpoveď nášho Pána Ježiša, keď hovoril v Apokalypse o časoch Antikrista. Hovoril o ohavnosti spustošenia na svä­tom mieste, o milosti posväcujúcej, ktorá bude miznúť, o apostázii náro­dov, ktorá bude stále väčšia. Takisto hovoria aj pravé zjavenia Matky Božej!

Teraz sa zmienim o veľmi zajímavom prípade z Ukrajiny. Prišlo za nami niekoľko kňazov a prosili nás, aby sme im pomohli zachovať ka­to­lickú vieru v ich zemi. V cirkvi, ku ktorej patrili, (gréckokatolickej) totiž prebiehajú zmeny v rámci prispôsobenia sa západu, a to veľmi nátla­kovým spôsobom. Samozrej­me k nemu patrí aj ekumenizmus s pravo­slávim.

Prichádzajú k nim ľudia, ktorí majú novodobého svetového ducha, chcú ho vnucovať ostatným veriacim a pod jeho vplyvom následne pre­tvoriť cirkev. Tento trend však vedie k pozvoľnému úpadku úcty, aká by sa Bohu skutočne mala vzdávať. Tisíce veriacich na Ukrajine však chcú zachovať vieru svojich otcov, vieru, ktorú prevzali a za ktorú ich pred­kovia behom krvavého komu­nistického teroru umierali. Mučeníc­ká smrť tisícov veriacich, kňazov a bisku­pov – to je a bude cťou a hrdosťou našej Ukrajiny! A teraz má byť všetko zničené. Máme tuto skazu prijať? Nie, nemôžeme!

Tu je dôvod, prečo sú títo katolíci byzantského (východného) rítu veľmi prenasledovaní.

Veľmi si vážíme týchto novodobých hrdinov viery. Prvou mojou otázkou bolo: „Odkiaľ beriete túto silu do vášho boja?“

Jedinou snahou týchto ľudí bolo prežiť vo viere v dobe, keď bola Grécko­katolícka cirkev zakázana. Teraz, keď sa ich krajina otvorila zá­padu a prináša celú paletu rôzneho zvádzania a pokušenia, pýtam sa otca Vasiľa, jedného z predstavených tohoto hnutia: „Kto vám pomá­ha, kto vás drží týmto spôsobom, odkiaľ beriete silu do boja?“ Nasledovalo iba jedno gesto a pohľad na zavesenú ikonu – Panna Mária.

Čo ich drží, je neviditeľná sila pricházajúca na pomoc z neba k tým, čo majú nezlomnú vieru a nádej v Matku Božiu.

Behom nočných adorácií prichádzajú veriaci a hovoria: vďaka Nej máme stále svoju vieru, vďaka Nej žijeme! Mladí ľudia sa zasväcujú Bohu a v dobe, keď ich vrstovníci myslia iba na zábavu, rozkoše a peniaze, vstupujú do seminárov. Ostatní sa im vysmievajú, pretože podľa nich sú to samozrejme hlupáci. A tak sa znovu pýtam: „Odkiaľ beriete silu pre svoje rozhodnutia?“ Je to až neuveriteľné, ale opäť počujem to isté meno: Mária! Ona je stále pri nás, naša Matka, a hlavne Matka Božia z Fatimy.

Nikde na svete som sa doteraz nestretol s takou hlbokou úctou a horli­vo­sťou k Panne Márii Fatimskej, ako práve tam. Sú to ľudia, ktorí šetria aj celý mesiac, aby mohli pricestovať a byť prítomní zo švrtka na piatok nočnej ado­rácii. Na Ukrajine akoby sa navracala úcta k Matke Božej, ktorú nám prika­zovali oslavovať otcovia cirkvi, papeži aj svätí. Tam akoby dochád­zalo k obrode celej katolíckéj viery.

A pokiaľ niekde v týchto strašných temnotách ešte svieti nejaké svet­lo, mô­žeme si být istí, že toto svetielko je udržované práve vďaka Panne Márii.

Cesta do budúcnosti je teda jasná. Musíme sa jednoznačne vrátiť k mariánskej úcte našich predkov. Musíme v celej hĺbke poznať jej zja­venia, obzvlášť La Saletské a Fatimské posolstvá. No nie len poznať, ale predovšetkým podľa nich žiť. V prirodzenom ráde, o ktorom nám posol­stvo Panny Márie hovorí.

V nadprirodzenom ráde vecí stačí často jediný jeden človek, aby obrá­til mi­lióny. Spomeňme si napríklad len na príhovor kardinála Cerejeiry, lisabon­ského patriarchu, keď začal beatifikačný proces malých vizioná­rov, Hyacinty a Fran­tiška.

Povedal, že toto malé dievčatko vďaka svojim modlidbám a obetiam, obrátilo vo svojom čase pravdepodobne viacej ľudí, ako misionári celého sveta.

V čom vlastne spočíva úloha Matky Božej?

Jej je totiž dané rozdrtiť hlavu Satana. Na konci časov (ako vieme), bude používať rôzne nástroje – a tými nástrojmi sme my. Samozrejme do tej miery, nakoľko sa kto zjednotí s Ňou a podriadi sa Jej vôli, ona skrze neho, v ňom a taktiež s ním zvíťazí nad Sata­nom.

Obrátí sa mnoho duší, vzniknú nové inštitúcie, povstanú nové generá­cie nových, pravých, ozajstných a skutočných katolíkov, apoštolov posledných čias. To všetko dává nádej, zmysel ako aj odvahu tomu malé­mu zbytku a zvyšku, ktorí akoby hodení cez palubu sa ocitajú na okraji nielen vlastnej cirkvi, ale aj celej spoločnosti.

Vskutku a popravde, máme pred sebou veľkú úlohu!

Službe Nepoškvrnenej musíme venovať všetku svoju silu. Všetci ma­riánski ctitelia aj Fatima nám ukázali cestu. Nemusíme nič vymýšľať, je to istá cesta do neba pre každého z nás a takisto veľká služba pre našich blížnych. Pokiaľ chceme byť v tejto dobe pravdivými katolíkmi, musíme žiť náš život v súlade s výrokom Matky Božej, ktorá povedala vo Fatime: „Na konci moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí!“

V situacii, v ktorej sa dnes nachádzame, nemáme mnoho možností a ani nie sme povinní robiť veľké, svetové veci. Musíme však robiť to, čo robiť môže­me. Rozhodne to nie je doba, v ktorej by sme si mohli dovoliť byť leniví.

Väčšina z nás prežíva taký ten běžný, všedný život. Avšak našim cieľom musí byť snaha premeniť tú stereotypnú životnú všednosť práve skrze Pannu Mariu, ako jej ná­stroje.

A preto vás veľmi prosím: skuste to!

Určite sa dočkáme veľkých zmien, ktoré budú znena­zdania prichá­dzať. Predstavte si, že máme milujúcu matku –že by ona nemala pocho­penie pre dobro svojho dieťaťa?

Bezpochyby – Panna Mária, Matka Božia, je tou najlepšou matkou, akú tento svet kedy mal!

Na Golgote nás ubezpečil sám Spasiteľ Ježiš Kristus, že jeho Matka je aj Matkou našou.

Znovu pripomeniem slová sv. Ludvíka z Montfortu:

Skrz Pannu Máriu začaly dejiny spásy a skrz ňu budú dovŕšené.“

Našou povinnosťou je byť jej apoštolmi!

Nech je všade uctievaná Nepoškvrnená Panna Maria!

Nech je všade uctievané jej Nepoškvrnené Srdce!

Pretože: Všetci nepriatelia cirkvi, ktoré Apokalypsa popisuje, budú práve jej Nepo­škvrneným Srdcom na konci porazení!

 

Proroctvo z Quita