História Karmelu

Počiatky karmelitánov sú spojené s dejinami hory Karmel, situovanej v Palestíne, na západnom výbežku pevniny pri Stredozemnom mori, v blízkosti mestečka Nazaret.

Už Starý zákon ospevuje slávu Libanonu a nádheru Karmelu. „Karmel“ je hebrejský výraz pre rozkvitnutú záhradu, vinicu, sad. Je symbolom spirituality i duchovným obrazom rehole, ktorá nesie prvky kontemplatívnej modlitby, mariánskej úcty a biblickej orientácie.

Karmel, svätá hora, má mystický a prorocký význam. Už v 9. storočí pred Kristom sa tu usadil prorok Eliáš a kde Boh ukázal ktorá obeta je mu milá, keď stál sám so svojou obetou proti 850-tim prorokom Bála a Aštary, ktorí sa celý deň bičovali a nadarmo vzívali svojich bohov. Keď Boh pred očami celého Izraela prijal Eliášovu obetu, ľud uveril v pravého a jediného Boha a na príkaz Eliáša pobil všetkých falošných prorokov .

Karmel je symbolom viery a obety.

Po Eliášovi neskôr prichádza Panna Mária. Ona je patrónkou a ochrankyňou rádu, hviezdou morskou, svetlom, ktoré bezpečne vedie k Pánovi. Karmelitáni si ju ctia nielen ako vzor cností, ale hlavne ako milujúcu Matku, ktorá prináša Dieťa, Ježiša. A karmelitáni sú i jej bratmi, veď Ona je ich Sestra a privádza ich ku Kristovi. Tak je kristocentrizmus posilnený úlohou Matky a Sestry –  Kráľovnej z hory Karmel.

Už prví novodobí pustovníci postavili na hore Karmel kaplnku Panny Márie. Ona ich tajomne viedla a učila duchovnému životu oddanému kontemplácii, veď Ona ich predišla a sama žila to, čo predpisovala ich regula: „Mnísi nech prebývajú vo svojich celách a v ich blízkosti a nech vo dne i v noci rozjímajú o Božom zákone a bdejú v modlitbách„.

A Matka Božia si verne plní svoju úlohu, ochraňuje a s láskou sprevádza jej zasvätené deti a svojím materinským plášťom ich ochraňuje.

Karmel je celkom mariánsky (Totus Marianus est Carmelus). Matka Božia berie do náručia svoje deti, ktoré k nej s dôverou volajú, a predstavuje ich duše svojmu Synovi. V Jej náručí sme v Jeho objatí.

Ďalším charakteristickým prvkom Karmelu je pustovnícky ideál. Už počiatky rádu poukazujú na pustovnícky spôsob života mníchov žijúcich v jaskyniach na hore Karmel. Žili v ústraní pustovne, na mystickej hore v tradícii proroka Eliáša a podľa vzoru skrytého života Panny Márie, ku ktorému ich inšpiroval výhľad na Nazaret. Ticho, samota, asketický rytmus dňa, meditácia Božieho slova, kontemplácia Božej prítomnosti, mariánska úcta a život v proto-mníšskom spoločenstve boli základnými prvkami života pustovníkov na hore Karmel.

V roku 1226 sa Panna Maria zjavila jednej noci pápežovi Honoriusovi III., ktorý mal rozhodnúť schválenie karmelitánskeho rádu a bol blízko tomu, že sa podvolí tlaku odporcov a stanovy rádu neschváli. Prikázala mu s vážnou a prísnou tvárou aby nedal na odporcov, ale aby stanovy rádu schválil, pretože rád spôsobí veľa dobrého. Povedala:

Non est adversandum in his dum iubeo, nec dissimulandum dum promoveo“ (Mojim prikázaniam sa nemá odporovať a čo žiadam nemá ostať nepovšimnuté!)

Následne predpovedala pápežovi smrť dvoch najzarytejších odpocov. A skutočne – nasledujúce ráno sa ukázalo, že dvaja kardináli, ktorý sa najviac stavali proti potvrdeniu rádových stanov nečakane v noci zomreli.

A pápež Honorius schválil karmelitánsky rád, ktorý bol po stáročia najdôležitejším podporovateľom duchovného života a uctievania Panny Márie.

(Preklad z knihy Gottfried Hierzenberger & Otto Nedomansky: „Zjavenia a posolstvá Bohorodičky Panny Márie„, Weltbild Verlag)