13. apríl – sviatok sv. Hermenegilda

Svätý Hermenegild odmieta Eucharistiu z rúk heretického biskupa:

Hermenegild

Pripomeňme si tento deň a osviežme si spomienku na sv. Hermenegilda, španielského kráľa a mučeníka Najsv. Eucharistie, veľkého svätca, ktorý prelial svoju krv za víťazstvo katolíckej viery v Španielsku a za porážku bludárskeho Arianizmu.

On opovrhol ponukou svojho otca, vizigotského kráľa Leovigilda, aby sa vzdal katolíckej viery a vrátil sa k bludárskemu arianizmu. Radšej sa vzdal svojho titulu a kráľovstva a stratil pozemskú korunu, ako korunu  Ježiša  Krista. A tak ho rozzúrený otec nechal 13. apríla roku 586 popraviť.

Arianizmus bolo bludárske učenie neuznávajúce Najsvätejšiu Trojicu a popierajúce božstvo Ježiša Krista. Bolo to učenie presbytera Áriusa z Alexandrie, ktoré tento bludár vydal vo svojom spise „Thalia“. A i keď bol arianizmus na koncile v Konštantinopole v roku 381 definitívne odsúdený, predsa sa znovu rozšíril v čase prenikania Germánov do rímskej ríše, lebo títo prevzali kresťanskú vieru vo forme ariánskeho bludu. A tu sa udržal arianizmus až do 7. storočia, hlavne u germánskych Langobardov a Vizigotov.

Vizigotský kráľ Leovigild, ktorý si vybudoval v polovici 6. storočia svojou mocou a múdrosťou v Španielsku v oblasti Toleda a Sevilly svoju ríšu, bol ariánskeho vyznania. Drvivá väčšina španielskeho obyvateľstva sa ale hlásila ku katolíckej viere. Paradoxom ostáva, že manželkou kráľa bola katolíčka Theodosia, ktorej bratia boli slávni katolícky biskupi a španielskí svätci – arcibiskup sv. Leander, (13. Marec) a arcibiskup sv. Izidor, učiteľ cirkvi, a národný svätec Španielska, (4. apríl). Theodosia dala kráľovi dvoch synov: Hermenegilda a Reccareda,  ktorým –  napriek ich ariánskemu krstu – neúnavne vštepovala náklonnosť ku katolíckej viere. Ale veľmi skoro zomrela a kráľ Leovigild sa znova oženil. Vzal si Goswindu, ktorá nielen že bola ohavná na tele a duši, nadovšetko hrdá a chorobne pyšná, ale ktorá bola kráľovičom macochou v najhoršom slova zmysle.

Kráľ rozdelil ešte za svojho života svoju ríšu medzi oboch synov: starší Hermenegild dostal korunu Sevilly, mladší Reccared bol ako spoluregent v Tolede. Hermenegilda oženil z politických dôvodov s katolíckou kráľovskou dcérou Frankov, Ingoldou. Myslel si, že ju hravo získa pre ariánsku vieru a presvedčí, aby sa vzdala svojho katolíckeho vyznania. Ale keď nevesta odchádzala so svojim dvorom do Španielska, kládol jej biskup Frominius ťažkú úlohu manželstva na srdce. A tak posilnená a poučená odolávala Ingolda líškavým a intrigárskym pokusom Goswindy, ktorá sa ju zaliečaním a vtieravým presviedčaním snažila priviesť k odpadu od katolíckej viery. Ale Ingolda milosťou Božou prehliadla tento jej diabolský plán a hľadala a našla v pokornej modlitbe Božiu útechu a posilnenie. A keď si Goswinda musela priznať svoj neúspech, prešla ranená vo svojej chorobnej pýche na násilné útoky a čo nezmohla svojim pokrytectvom, snažila sa dosiahnuť všemožným ubližovaním, ako potupovaním, výsmechom, opovrhovaním a týraním a raz ju dokonca vlastnými rukami hodila do vody, aby sa utopila. A práve rafinovaná krutosť tejto ženy nakoniec poslúžila, že obaja princovia konvertovali do katolíckej cirkvi a v celej ríši bol neskôr arianizmus vyhubený. Pretože Ingolda znášala všetko toto utrpenie s takou trpezlivosťou a umiernenosťou a na kráľovskom dvore žiarila jej cnosť v takej sile, že ju Hermenegild obdivoval, a katolícku vieru, ktorá dodávala svojim vyznávačom takú silu duše si vysoko vážil. A tak jeho ďalším krokom bolo, že si prial túto vieru bližšie spoznať. A Ingolda, ktorá svoje všetky vrúcne modlitby a utrpenia obetovala Božskému milosrdenstvu na obrátenie svojho manžela, to vedela zariadiť, že sa Hermenegild stretol so svojim strýkom sv. Leandrom, biskupom zo Sevilly, a s jeho osvietenou múdrosťou bol skoro získaný pre katolícku vieru.

Akonáhle sa dozvedel Leovigild o prestupe svojho syna do katolíckej cirkvi, premenilo sa jeho otcovské srdce na srdce dravca. A hneď mu dal oznámiť, že stráca svoj kráľovský titul a hrozil mu, že ak sa nevráti k arianizmu, neušetrí jeho život. Aby potvrdil svoje slová začal okamžite zúrivo prenasledovať katolíkov: zatváral, zabíjal a upaľoval biskupov a kňazov a konfiškoval cirkevné majetky. Hermenegild vo svojom presvedčení, že je nezávislým kniežaťom, pripravoval sa klásť odpor. A Leovigild so svojim vojskom obliehal svojho syna Hermenegilda celý rok v Seville. Hermenegild musel ustúpiť presile a utiekol do Cordoby pod ochranu Rimanov, ktorí vlastnili v Španielsku ešte niekoľko pevnosti. Ale zúrivý a pomstychtivý otec dokázal podplatiť Rimanov a tak sa podarilo synovi len o vlások znovu utiecť, aby sa spolu s tristo najvernejšími stiahol do pevnosti pri mestečku Osseto. Ale Leovigild ho rýchlo vypátral, dobil mesto a vypálil ho. Hermenegild utiekol do kostola a pri oltári čakal na rozsudok víťaza. Leovigild nechcel použiť násile na svätom mieste a tak mu po jeho mladšom bratovi nechal odkázať prísažný sľub, že mu všetko odpustí, keď dobrovolne príde k nemu a poprosí ho o milosť. Hermenegild uveril, opustil kostol a vrhol sa k jeho nohám, prosiac o otcovské odpustenie. Ale Leovigild odložil masku, postŕhal z neho kráľovské klenoty, zaťažil ho ťažkými okovami a s výsmechom ho nechal zavrieť do väzenskej veže v Seville, aby mal možnosť rozmýšľať o svojom náboženskom zločine a odpykať si ho.

Ale v tomto tmavom väzení bol Hermenegild obdarený zázračným duševným pokojom. Trpezlivo ako baránok znášal nevýslovné utrpenia. Dňom i nocou sa modlil k Bohu o milosť vytrvalosti vo viere a utrpení.  Jeho otec Leovigild vyčerpal všetky možnosti, aby ho donútil vzdať sa katolíckej viery. Ale Hermenegild ostal silný a otcovi hovoril: „Priznávam sa, otec a kráľ, že tvoja dobrota voči mne bola veľká, preto až do posledného dychu nezabudnem na úctu a lásku, ktorú som ti dlžný. Ale môžeš odo mňa žiadať, aby som uprednostnil pominuteľné svetské hodnoty pred večnou spásou duše? Nie, za takú cenu nechcem žiadnu kráľovskú korunu a skôr ako by som mal zaprieť Pravdu, som ochotný obetovať všetko, hoci aj vlastný život.“

A Leovigild chcel využiť veľkonočné sviatky na získanie si srdca svojho syna a poslal k nemu do žalára ariánskeho biskupa s príkazom, aby mu ponúkol Eucharistiu a s ňou – naposledy – omilostenie. Ale Hermenegild s odporom odmietol farizejského pokušiteľa so slovami:

„Veľmi ľahko prebolí strata svetskej ríše – ktorá je v čase – toho, kto verí a dúfa získať ríšu nebeskú a večnú. Nikdy nevezmem eucharistiu z rúk kacíra, aby som sa tak nepoškvrnil predstieraním, že som s ním v náboženskom spoločenstve! Hanbi sa, ty, ktorý si dovoľuješ v biskupskom rúchu prenasledovať svätú cirkev Božiu a jej chudobný ľud zvádzať do večného zatratenia.“

A odmietnutý a do krvi urazený biskup sa ponáhľal ku kráľovi, ktorého svojou jedovatou žalobou vyprovokoval  až k zúrivosti, takže sa Leovigild rozhodol, že svoju nenávisť voči katokíckej církvi ochladí v krvi svojho vlastného dieťaťa. A vskutku, posiela okamžite kata do žalára, aby zabil jeho syna. Hermenegild prijal otcovský rozsudok bez odporovania a položil svoju mladú hlavu s radostnou obetavou ochotou na katovský špalík. A kat mu uťal hlavu. A toto sa stalo na Veľkonočný Zelený štvrtok v roku 586. Jeho telo je uctievané v kostole v Seville.

Ale krv svätého syna otriasla svedomím bezbožného otca. Strach a ľútosť ho bičovali až do poslednej hodiny jeho života. A na smrtelnom lôžku požiadal Leogivild biskupa sv. Leandra, aby učil jeho mladšieho syna Reccarda v katolíckej viere. On sám ale ostal vo svojom kacírstve, napriek tomu, že rozpoznal jeho klamlivosť.

Reccared a s ním aj všetok ľud prijali katolícku vieru. Toto pripisuje sv. Gregor z Tours mučeníckej smrti a prosbám sv. Hermenegilda, slovami: „Keby Hermenegild neprelial svoju krv pre Pravdu, neprijalo by nikdy toto kráľovstvo milosť Pravdy. Toto sa ale udialo podľa predpovede Ježiša Krista: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“

Aj Panna Mária pri svojich zjaveniach v Garabandale, ktoré sa diali počas celého vatikánskeho koncilu v rokoch 1961 – 1965 zvestovala mimo iné aj veľký Boží zázrak, ktorý bude oveľa dôležitejší ako bol slnečný zázrak 13.októbra 1917 vo Fatime. Uskutočniť sa má na Zelený štvrtok, 13. Apríla, o 20:30 hod. Tento deň bude udalosť pre kresťanov veľmi dôležitou.

Podľa všetkého sa tak stane v roku 2017.

Podstatné je aby sme si skutočne vážne uvedomili, že všetko sa „točí“ okolo Najsv. Eucharistie. Aj Pán Ježiš príde znovu ako sudca vtedy, – ako nás evanjelium pripravuje – (Mt.24,15 a Dan.11,31), keď bude zrušená „ustavičná obeta“ a uvidíme „ohavnosť spustošenia na posvätom mieste“.

Zamyslime sa nad spravodlivou veľkosťou gesta kráľa Hermenegilda, keď odmieta prijať Najsvätejšiu Eucharistiu od bludárskeho biskupa.

Onedlho tu budeme mať podobnú situáciu…

Kto bude dosť silný aby následoval jeho príklad?

Hermenegild – mučeník eucharistie