viď aj film (titulky SK): https://youtu.be/-9O0EryPL0c

Zjavenie Presvätej Panny na Svätej hore lasalettskej v sobotu 19. 9. 1846

Pozadie a okolnosti zjavenia

S Melániou Calvatovou a Maximinom Giraudom, jednoduchými lasalettskými pastierikmi, vstu­pu­jeme naplno do apokalyptyckých posolstiev našej doby „na konci Časov“. Melánia je našim prvým veľkým prorokom, preberajúcim tento nevďačný úrad po svojich starozákonných predchod­coch, a to so všetkými z toho plynúcimi dôsledkami: Nie je len hovorkyňou Boha, napomínajúceho a volajúceho po zodpovednosti, ale nesie aj údel proroka prenasledovaného a kameňovaného.

Melánia sa narodila 7. novembra 1831 v Corpse na Isere, neďaleko najvyššej hory Európy, takmer na samých hraniciach troch štátov – Francúzska, Talianska a Švajčiarska. Pochádzala z početnej rodiny so siedmimi deťmi. Detstvo prežila plné ústrkov, opovrhovania a nenávisti. Jej otec bol murár a veria­ci človek a usiloval sa ju pokiaľ bol doma naučiť základom viery. Naproti tomu jej matka si robila z náboženstva posmech a túžila len po tancovačkách a po ľahkom živote. Vážnu a do seba utiahnutú Melániu zo srdca nenávidela. Bila ju a vyháňala z domu, často do prudkého dažďa, nútila ju spávať pod vlastnou posteľou a zakazovala jej, aby ju oslovovala „mamička“.

Dieťa často utekalo do lesa. Raz v ňom Melánia zostala dvadsať dní sama, pričom matka nepre­javila o ňu najmenšiu starosť.

Ale práve tu jej Boh otvoril dokorán bránu do svojho zázračného sveta, v ktorom sa stretávala a hrávala s „Bratčekom“, ktorým nebol – ako sa dozvedela až vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch – nikto iný, než Ježiš. Už v piatich rokoch sa jej objavili prvýkrát stigmy. Od jej šiestich rokov ju matka dávala do služieb ako pastierku. Za svojich najväčších priateľov považovala zvieratá a kvetiny, s ktorými sa vedela rozprávať ako s ľuďmi. V roku 1846, v čase zjavenia, slúžila ako pastierka v hor­skej osade La Saletta. Hoci už mala pätnásť rokov, bola stále negramotná, rozprávala len vidieckym nárečím, dovtedy nebola ani raz v škole, ani v kostole a modliť sa vedela len vlastnými slovami.

Maximin Giraud, o štyri roky mladší od Melánie, nemal tiež šťastné detstvo. Narodil sa 27. augusta 1835. Matka mu zomrela krátko po pôrode. Otec, povolaním kolesár sa zakrátko oženil druhýkrát a macocha Maximina nemala rada, odstrkovala ho, kde len mohla. Neraz Maximin nedostal jesť a jeho mladší brat sa s ním podelil o svoje jedlo. Jeho otec bol pijan a vášnivý kartár, o otázky viery sa príliš nezaujímal. O Maximina sa teda nikto nestaral a tak sa z neho stalo dieťa ulice, príle­žitostne žobrajúce u cestujúcich. Nevedel čítať ani písať a ešte v čase zjavenia sa nevedel ani poriadne modliť.

Na svoj vek bol slabý a drobný ako Melánia. Povahovo bol jej pravým opakom – zatiaľ čo ona bola plachá, tichá a utiahnutá do seba, bol on živý, hravý, nepokojný a nestály, ale pritom i nežný, úprimný, nezištný a čistého srdca. V čase zjavenia nerobil nič poriadné, najčastejšie ho vídali s otcovou kozou a so psom.

Jeho otec prijal 13. septembra 1846 ponuku, aby Maximin pomohol na 10 dní pásť dobytok jed­nému miestnemu sedliakovi, ktorému pastierik ochorel. Maximin na toto miesto nastúpil a 18. septembra sa na pastvinách stretol s Melániou. A potom sa odrazu pre nich celý svet zmenil a ich chudobný život, plný ústrkov svet zmenil a ich chudobný život, plný ústrkov a chudoby dostal nový zmysel. Ako k tomu došlo, o tom všetkom omnoho neskôr napísala Melánia sama:

18. septembra, v predvečer svätého zjavenia Svätej Panny, bola som ako obyčajne sama a strážila štyri kravy svojich pánov. Okolo jedenástej hodiny dopoľudnia som videla, že za mnou prichádza malý chlapec. Keď som ho zbadala, zľakla som sa, pretože som si myslela, že všetci predsa vedia, že sa stránim akejkoľvek spoločnosti. Chlapec sa ku mne priblížil a povedal mi: „Malá, pôjdem s tebou, som tiež s Corpsu.“ Po týchto slovách sa hneď prejavila moja zlá povaha, ustúpila som o niekoľko krokov zpäť a odvetila som mu: „Nikoho nechcem, chcem zostať sama.“ Potom som sa vzdialila, chlapec však šiel za mnou a hovoril mi: „Počkaj, dovoľ mi ísť s tebou, môj pán povedal, aby som šiel pásť kravy s tvojimi, som z Corpsu.“

Ja som sa však od neho vzdialila a naznačovala som mu, že nikoho nechcem. Keď som už bola dosť ďaleko, posadila som sa na trávnik. Tam som sa rozprávala s kvetinami dobrého Boha. O chvíľu sa obzriem za seba a vidím, že Maximin sedí celkom blízko pri mne. Vzápätí mi povedal: „Nechaj ma pri sebe, budem naozaj dobrý.“ Moja zlá povaha si však nedala povedať. Chvatom som sa zodvihla a utiekla o kus ďalej bez toho, aby som mu niečo povedala a opäť som sa hrala s kvetinami dobrého Boha. Maximin bol o chvíľu tu a povedal mi, že bude naozaj veľmi dobrý, že nebude rozprávať, že by sa sám nudil a že jeho pán ho za mnou poslal, atď… Uľútostilo sa mi ho, preto som mu naznačila, aby si sadol a ja som pokračovala v hre s kvetinami dobrého Boha.

Maximin dlho neotáľal, prerušil mlčanie a pustil sa do smiechu (myslím, že si zo mňa robil žarty). Pozerám sa naň a on mi vraví: „Hrajme sa, hrajme sa nejako.“ Neodpovedala som mu, lebo som bývala stále sama a nerozumela som žiadnej hre s niekym druhým. Hrala som sa s kvetinami a Maximin sa len smial a vravel, že kvetiny nemajú uši, aby ma počuli a že by sme sa mali hrať spolu. Nemala som však ani zamak chuti na hru, ktorú mi navrhol. Predsa som sa však pustila s ním do reči a on mi povedal, že čoskoro sa tých desať dní, ktoré mal stráviť u svojho terajšieho pána skončí a že potom odíde do Corpsu k otcovi, atď.

Zatiaľ čo mi to rozprával, začuli sme zvon z La Saletty, vyzýval k modlitbe Anjel Pána. Dala som Maximinovi znamenie, aby pozdvihol svoju dušu k Bohu. Zložil čiapku a chvíľku bol ticho. Potom som mu povedala: „Chceš obedovať?“ „Áno, poďme“, odpovedal. Sadli sme si. Z vrecka som vybrala zásoby, ktoré mi dali moji páni a ako som mala vo zvyku, pred nakrojením malého okrúhleho chleba som na ňom hrotom noža urobila kríž a uprostred malý otvorček a povedala som: „Ak je tam čert, nech vyjde a ak je tam dobrý Boh, nech tam zostane,“ a rýchle som otvorček znova zakryla. Maximin sa pustil do veľkého smiechu a kopol do môjho chleba, ktorý mi vykĺzol z rúk, kotúľal sa dolu kopcom a stratil sa.

Mala som ešte jeden kúsok chleba, zjedli sme ho spoločne. Potom sme sa hrali. Dovtípila som sa však, že Maximin je ešte hladný, ukázala som mu teda na kopci miesto, pokryté malými lesnými plodmi. Večer sme spoločne zostúpili z hory dole a sľúbili si, že zajtra pôjdeme pásť kravy znova spolu.

Nasledujúci deň, 19. septembra sme sa s Maximinom stretli na ceste a vystúpili sme na horu spoločne. Zistila som, že Maximin je veľmi dobrý, veľmi prostý a že ochotne rozpráva o tom, o čom chcem rozprávať aj ja. Bol aj veľmi prispôsobivý, netrval na svojom. Bol len trochu zvedavý, lebo keď som sa od neho trochu vzdialila, hneď ku mne pribehol, aby videl čo robím a počul, čo si rozprávam s Božími kvietkami. Maximin chcel, aby som ho naučila nejakú hru. Povedala som mu, nech teda nazbiera kvetiny, že si urobíme „raj“.

Obidvaja sme sa pustili do práce. Čoskoro sme mali nazbierané množstvo kvetín najrôznejších farieb. Z dediny sme začuli zvonenie na modlitbu Anjel Pána, obloha bola krásna, bez oblakov. Keď sme dobrému Bohu povedali, čo sme vedeli, zahnali sme kravy na plošinku neďaleko malej rokliny, kde bolo dosť kamenia na stavbu „raja“. Zjedli sme obed a potom sme znášali kamene a stavali svoj domček, pozostávajúci z prízemia, ktoré bolo tak povediac našim obydlím, a z poschodia, ktoré bolo podľa nás „rajom“.

Celé poschodie bolo ozdobené kvietkami najrôznejších farieb, s korunkami visiacimi dole na svojich byliach. „Raj“ bol prekrytý jediným veľkým kameňom, ktorý sme obložili kvietkami. Všade na vôkol sme tiež navešali kvety. Keď sme dokončili „raj“, obzerali sme si ho a náhle na nás padla ospanlivosť. Poodišli sme asi na dva kroky a zaspali na trávniku.

Na náš „raj“ si sadá krásna Pani bez toho, aby ho zrútila.

Keď som sa zobudila a nevidela naše kravy, zavolala som Maximina a vystúpili sme na kopček. Odtiaľ som zbadala, že naše kravy spokojne ležia, a tak sme opäť zostupovali dole. Vtom som náhle zbadala nádherné svetlo, žiarivejšie než slnko, a vydala som zo seba len slová: „Maximin, vidíš toto tam? Ach, Bože môj!“ Súčasne som upustila palicu, ktorú som mala v ruke. Neviem, čo úchvatné sa to v tej chvíli vo mne odohrávalo, cítila som sa však priťahovaná, cítila som veľkú úctu, plnú lásky a moje srdce chcelo bežať rýchlejšie než ja sama.

Pevne som hľadela do toho svetla, ktoré bolo nehybné a akoby otvorené, a v tom svetle som zbadala prekrásnu Paniu, ako sedí na našom „raji“ s hlavou v dlaniach. Táto krásna Pani vstala, skrížila ruky, pozrela na nás a riekla: „Pristúpte, deti moje, nebojte sa. Som tu, aby som vám oznámila veľkú zvesť.“

Po týchto sladkých a ľúbivých slovách som pribehla k Panej a moje srdce sa k nej chcelo navždy pritisnúť. Z jej krásnych očí začali tiecť slzy a prehovorila:

„Ak sa nebude chcieť môj ľud podrobiť, budem nútená ponechať voľnú ruku svojmu Synovi. Jeho ruka je taká ťažká, že už ju nemôžem udržať. Odkedy už pre vás trpím! Ak chcem, aby vás môj Syn neopustil, musím ho bez prestania prosiť. A vy to vôbec neberiete na vedomie. Tak veľa by ste sa mali modliť a tak veľa toho vykonať, a predsa nikdy nevynahradíte útrapy, ktoré som pre vás podstúpila. Dala som vám šesť dní na prácu, vyhradila som si siedmi deň a predsa mi ho nechcete dožičiť. Práve preto je ruka môjho Syna stále ťažšia. Tí, čo chodia s povozmi, nevedia už prehovoriť ináč, než s vyrieknutím mena môjho Syna. To sú dve veci, ktoré tak zaťažujú môjho Syna. Ak sa vám pokazí úroda, je to len vaša vina. Vlani som vám to ukázala na zemiakoch, nebrali ste to na vedomie. Práve naopak, keď ste medzi nimi našli skazené, kliali ste a brali ste meno môjho Syna nadarmo. Budú sa kaziť naďalej, aj na Vianoce nebudú nijaké.“

Tu som váhala, ako si vysvetliť slovo „zemiaky“. Myslela som si, že to znamená „jablká“.  Krásna a dobrá Pani však uhádla moje myšlienky a pokračovala takto:

„Nerozumiete mi, deti moje, poviem vám to inak. Ak máte obilie, nesmiete ho vysievať. Všetko, čo zasejete, spasú zvieratá a čo sa ujme, rozpadne sa pri mlátení na prach. Nastane veľký hlad. Ešte predtým, než príde hlad, deti do siedmich rokov sa budú triasť a umierať v náručí osôb, ktoré ich budú držať. Ostatní sa budú kajať hladom. Orechy sa skazia, hrozno zhnije.“

Na tomto mieste krásna Pani, ktorá ma tak uchvacovala, chvíľu zotrvala, ale nepočula som ju. Predsa som videla, že pohybuje svojimi spanilými perami, akoby hovorila. To Maximin dostal svoje tajomstvo. Potom sa Svätá Panna obrátila ku mne a po francúzsky mi povedala moje tajomstvo. Toto posolstvo podávam v úplnosti a tak, ako mi ho podala:

„Melánia, čo ti teraz poviem, môžeš zverejniť v roku 1858. Kňazi, služobníci môjho syna, svojim zlým životom, svojou neúctou a bezbožnosťou pri slávení svätých tajomstiev, svojou láskou k poctám a pôžitkom, stali sa stokami nečistoty. Áno, kňazi si koledujú o pomstu a pomsta sa už vznáša nad ich hlavami. Beda kňazom a osobám zasvätených Bohu, ktorí svojimi spreneverami a zlým životom nanovo križujú môjho Syna! Hriechy osôb zasvätených Bohu volajú do nebies a privolávajú pomstu a hľa, pomsta je už predo dvermi, lebo sa už nenájde nikto, kto by bol hoden Večnému ponúknuť na prospech sveta obeť Baránka bez poškvrny.

Boh udrie spôsobom, ktorý nemá obdoby.

Beda obyvateľom zeme! Boh rozoseje svoj hnev a toľkým spojeným zlám sa nebude môcť nikto vyhnúť.

Hlavy a vodcovia Božieho ľudu zanedbali modlitbu a pokánie a démon zatemnil ich inteli­genciu. Stali sa z nich bludné hviezdy, ktoré starý diabol strhne svojim chvostom do záhuby. Boh dovolí starému hadovi, aby zasial rozbroje medzi vládcov vo všetkých spoločenstvách a vo všetkých rodinách. Ľudia zakúsia fyzické a morálne bolesti. Boh ponechá ľudí im samým a zošle tresty, ktoré budú po sebe následovať dlhšie ako tridsaťpäť rokov.

Spoločnosť stojí pred najstrašnejšími pohromami a najväčšími udalosťami. Ľudia nech sú pripravení na vládu železnej ruky a že budú piť kalich Božieho hnevu.

Nech námestník môjho Syna, pápež Pius IX. po roku 1859 už neopúšťa Rím, nech je pevný a statočný, lebo bojuje zbraňami viery a lásky. Budem s ním.

Nech nedôveruje Napoleónovi. Jeho srdce je dvojaké a až bude chcieť byť súčastne pápežom i cisárom, Boh sa od neho odvráti. Je tým orlom, ktorý chce stále vyššie a vyššie, no dopadne na meč, ktorý chcel použiť na to, aby donútil národy k vlastnému vyvýšeniu.

Taliansko bude potrestané za svoju ctižiadostivosť, keď bude chcieť striasť zo seba bremeno Pána Pánov. Bude tiež vydané vojne. Krv potečie zo všetkých strán. Kostoly budú zatvárané a zneucťované. Kňazi a rehoľníci budú vyháňaní a kruto zabíjaní. Mnohí opustia vieru a veľa sa ich odlúči od pravého náboženstva. Medzi týmito osobami budú aj biskupi.

Nech sa má pápež na pozore pred strojcami zázrakov, lebo prichádza čas, keď sa na zemi aj v ovzduší uskutočnia najúžasnejšie divy.

V roku 1864 bude z pekla vypustený Lucifer s veľkým počtom démonov. Postupne budú ničiť vieru aj u osôb zasvätených Bohu. Zaslepia ich natoľko, že s výnimkou osobitnej milosti prijmú tieto osoby ducha zlých anjelov. Početné rehoľné domy úplne stratia vieru a prídu o mnohé duše.

Na zemi sa rozhojnia zlé knihy a duchovia temnôt spôsobia všade všeobecné ochabnutie vo všetkom, čo sa týka služby Bohu. Veľkú moc budú mať nad prírodou. Budú jestvovať chrámy, kde sa bude slúžiť týmto duchom. Osoby budú týmito zlými duchmi prenášané z miesta na miesto a to aj kňazi, pretože sa nebudú riadiť dobrým duchom Evanjelia, ktorý je duchom pokory, milosrdenstva a horlivosti pre slávu Božiu. Budú kriesiť mŕtvych a spravodlivých. To znamená, že títo mŕtvi vezmú na seba podobu spravodlivých duší, ktoré žili na zemi, aby lepšie zvádzali ľudí. Títo takzvaní vzkriesení, ktorí nebudú nikto iní ako démoni v rúchu spravodlivých, budú hlásať iné evanjelium, opačné Evanjeliu pravého Ježiša Krista, popierajúce existenciu neba, dokonca aj duše zavrhnutých. Všetky tieto duše sa budú javiť akoby spojené so svojimi telami. Na všetkých miestach sa budú odohrávať neobyčajné čudá, pretože ozajstná viera zhasne a svet bude ožarovať falošné svetlo. Beda kniežatám cirkvi, ktorí sa budú zamestnávať len hromadením bohatstva na bohatstvo, zabezpečovaním svojej autority a pyšnou panovačnosťou.

Námestník môjho Syna bude musieť veľa vytrpieť, pretože určitý čas bude cirkev vystavená veľkým perzekúciám. Bude to čas temnôt. Cirkev prejde strašnou krízou.

Svätá viera bude zabudnutá a každý jedinec sa bude chcieť riadiť sám sebou a bude sa nad­raďovať nad svojich bližných. Civilná a cirkevná  moc budú zrušené. Všetok poriadok a spravod­livosť budú pošliapané. Budú len vraždy, žiarlivosť, lož a nesúlad bez lásky k vlasti a rodine.

Svätý otec bude veľa trpieť, budem s ním až do konca, aby som prijala jeho obeť. Zlí sa budú usilovať o jeho život, nepodarí sa im však ublížiť mu. Ale ani on, ani jeho nástupca, ktorý nebude dlho panovať, neuzrú triumf Božej cirkvi.

Všetky občianske vojny budú sledovať jeden a ten istý cieľ – zrušenie a vyhladenie akéhokoľvek náboženského princípu, aby sa tak dalo miesto materializmu, ateizmu, špiritizmu a všetkým druhom nerestí.

V roku 1865 dôjde k mravnému spustošeniu na svätých miestach. V kláštoroch zhnijú kvety cirkvi a démon sa stane akoby kráľom sŕdc. Nech všetci, čo sú v čele rehoľných komunít dávajú dobrý pozor na osoby, ktoré majú prijímať, pretože démon využije všetku svoju zlobu, aby do duchovných rádov uviedol osoby oddané hriechu, lebo neporiadky a láska k telesným pôžitkom budú rozšírené po celej zemi.

Francúzsko, Taliansko,  Španielsko a  Anglicko budú vo vojne.  Krv potečie po uliciach. Francúz sa bude biť s Francúzom, Talian s Talianom. Potom bude nasledovať všeobecná vojna, ktorá bude strašná. Na určitý čas sa Boh už nerozpomenie na Francúzsko ani Taliansko, lebo Ježišovo Evanjelium už nebude. Zlí rozvášnia všetku svoju zlobu na zabíjanie a vzájomné masakrovanie, ktoré prenikne až do domov.

Pri prvom údere jeho drviaceho meča sa zachvejú hory a celá príroda hrôzou, lebo zmätky a zločiny preniknú nebeskou klenbou. Paríž bude spálený a Marseille pohltené. Početné veľké mestá budú zničené a pohltené zemetrasením. Bude sa zdať, že všetko je stratené. Bude vidno len samú vraždu, bude počuť rachot zbraní a preklínanie. Spravodliví veľa vytrpia. Ich modlitby, pokánie a slzy vystúpia až k nebesiam a všetok Boží ľud bude prosiť o odpustenie a zľutovanie, bude prosiť o moju pomoc a orodovanie. Vtedy Ježiš v záchveve spravodlivosti a veľkého milosrdenstva voči spravod­livým nariadi svojim anjelom,  aby boli všetci nepriatelia usmrtení. Všetci prenasledovatelia cirkvi Ježiša Krista a všetci ľudia oddaní hriechu náhle zahynú a zem bude ako púšť. Vtedy nastane mier, zmierenie Boha s ľuďmi. Ježišovi Kristovi sa bude slúžiť, bude uctievaný a oslavovaný, všade rozkvitne milosrdenstvo. Noví králi budú pravou rukou svätej cirkvi, ktorá bude silná, pokorná, zbožná, chudobná a horlivá a bude napodobňovateľkou cností Ježiša Krista. Všade sa bude šíriť Evanjelium a ľudstvo urobí veľké pokroky vo viere, lebo robotníci Ježiša Krista budú jednotní a ľudia budú žiť v bázni Božej.

Tento mier nepotrvá dlho: dvadsaťpäť rokov bohatej žatvy im dá zabudnúť, že ľudské hriechy sú príčinou všetkých strastí, ktoré nás na zemi stretávajú.

Antikristov predchodca bude so svojimi vojskami z mnohých národov bojovať proti pravému Kristovi, jedinému Spasiteľovi sveta. Preleje mnoho krvi a bude chcieť zničiť Boží kult, aby sa sám dal uctievať ako Boh.

Zem bude postihnutá všemožnými ranami (okrem moru a hladu, ktoré budú všeobecné), nastanú vojny až po vojnu poslednú, ktorú povedie desať antikristových kráľov. Všetci títo králi budú mať jediný cieľ a len oni budú vládnuť svetu. Ale ešte než sa to stane, vo svete bude panovať akýsi nepravý mier. Všetci sa budú chcieť len baviť. Zlí sa oddajú všemožným hriechom, ale deti svätej cirkvi, deti viery, moji ozajstní napodobňovatelia, budú rásť v láske Božej a v cnostiach, ktoré sú mi najdrahšie. Šťastné duše pokorných, vedené Duchom Svätým! Budem bojovať s nimi, až kým dôjdu do plnosti vekov.

Príroda si žiada pomstu na ľuďoch a vzdychá hrôzou v očakávaní, čo má prísť na zem, poškvrnenú zločinmi.

Chvej sa zem, i vy, ktorí vykonávate povolanie sluhov Ježiša Krista a ktorí vo svojom vnútri uctievate len seba samých, chvejte sa, lebo Boh sa vás chystá vydať svojmu nepria­teľovi, pretože sväté miesta sú skazené. Početné kláštory nie sú už domami Božími, ale pastvinami Asmodea a jeho druhov.

V takomto čase sa narodí antikrist z jednej hebrejskej rehoľníčky, nepravej panny, ktorá bude mať styk so starým hadom, majstrom nečistoty. Jeho otcom bude biskup, pri narodení bude chŕliť rúhania, bude mať zuby. Slovom, bude to vtelený diabol. Bude strašne revať, bude robiť divy, živiť sa bude len nečistotami. Bude mať bratov, ktorí aj keď nebudú inkarnovaní démoni ako on, predsa budú deťmi zla. Čoskoro na to bude každý z nich na čele armády a sprevádzať ich budú legióny pekiel.

Zmení sa ročné počasie, zem bude rodiť len zlé plody, hviezdy stratia svoj pravidelný beh, mesiac bude odrážať len slabé červenkasté svetlo. Voda a oheň spôsobia kŕčovité pohyby zemegule a strašné zemetrasenia pohltia hory, mestá atď. Rím stratí vieru a stane sa sídlom antikrista.

Démoni vzduchu spolu s antikristom budú na zemi a vo vzduchu robiť veľké divy a ľudia budú stále zvrátenejší. Boh sa bude starať o svojich verných služobníkov a ľudí dobrej vôle. Evanjelium sa bude kázať všade a všetky narody sa zoznámia s pravdou!

Obraciam sa na zem s naliehavou výzvou: Vyzývam skutočných učeníkov Boha živého a kraľu­júceho na nebesiach. Vyzývam skutočných nasledovateľov Krista, ktorý sa stal člove­kom, jediného a ozajstného spasiteľa ľudstva. Vyzývam svoje deti, svojich pravých ctiteľov, všetkých, ktorí sa mi odovzdali, ktorí žijú mojim duchom. Konečne vyzývam apoštolov posledných čias, verných učeníkov Ježiša Krista, ktorí žijú v opovrhovaní sveta a seba samých, v chudobe a pokore, v opovr­hnutí a v mlčaní, v modlitbe a v umrtvovaní, v cudnosti a v spojení s Bohom, v utrpení a nepoznaní svetom. Je čas, aby vystúpili a prišli osvietiť zem. Choďte a ukážte sa ako moje deti. Som s vami a vo vás, aby tak vaša viera bola svetlom, ktoré vás bude osvecovať v tieto dni bied. Bojujte, deti svetla, vy málopočetní, ktorí vidíte, lebo čas časov, koniec koncov je tu.

Cirkev bude ponorená do temnôt, svet bude v ohromení. Ale tu príde Henoch a Eliáš, naplnení Božím Duchom, usilovne budú kázať Božie slovo a ľudia dobrej vôle uveria v Boha a veľa duší bude potešených. Prostredníctvom Ducha Svätého budú dosahovať veľké úspechy a odsúdia antikristove bludy.

Beda obyvateľom zeme! Nastanú krvavé vojny a hlad. Vypukne mor a nákazlivé choroby. Nasta­nú dažde s najhroznejším krupobitím, hromobitia, ktoré zničia mestá. Zemetrasenie, ktoré pohltí zem. V ovzduší bude počuť hlasy. Ľudia budú biť hlavou o múr, budú privolávať smrť, ale smrť im bude súčasne mukou. Zo všetkých strán potečie krv. Kto bude môcť zvíťaziť, ak Boh neskráti čas skúšky? Boh sa nechá obmäkčiť krvou, slzami a modlitbami spravodlivých. Henoch a Eliáš budú vydaní na smrť. Pohanský Rím zmizne. Nebeský oheň spadne na tri mestá a spáli ich. Celý svet bude zasiahnutý hrôzou a mnohí sa nechajú zviesť, lebo neuctievali pravého Krista, živého medzi nimi. Už je načase. Slnko sa zatmieva. Jedine viera bude žiť.

Tu je ten čas. Priepasť sa otvára. Tu prichádza kráľ kráľov temnoty. Tu prichádza šelma so svojími poddanými, sama seba nazýva spasiteľom sveta. Pyšne sa zdvihne do vzduchu, aby dosiahla samotné nebesá, ale zadrží ju dych svätého archanjela Michaela. Zrúti sa a zem, ktorá už po tri dni sa bude zmietať v ustavičných prevratoch, otvorí svoje lono plné ohňa. Šelmu s jej spoločníkmi navždy pohltia večné pekelné priepasti. Vtedy voda a oheň očistia a pohltia dielo ľudskej pýchy a všetko sa obnoví. Boh bude zase uctievaný a oslavovaný, ľudia mu budú slúžiť.”

Potom mi Svätá Panna dala stanovy Nového Duchovného Rádu. (Ide o stanovy rádu „Apoštolov Posledných čias“, ktoré ale nikdy neboli zverejnené).

(Tým končí posolstvo pre Melániu – pozn. editora).

„Keď sa obrátia, tak sa kamene a skaly premenia na obilie a v zemi nájdete zasadené zemiaky. Konáte dobre svoju modlitbu, deti moje? “ Obidvaja sme odpovedali: „Oh, nie, Pani, nie veľmi.“

„Ach, deti moje, je veľmi potrebné, aby ste sa modlili večer i ráno. Ak to nebude inak možné, pomodlite sa aspoň Otčenáš a Zdravas Mária. A keď budete mať viac času a budete môcť, povedzte toho viac.

Na svätú omšu chodí iba zopár starších žien. Ostatní pracujú v nedeľu celé leto. A v zime, keď nemajú čo robiť, idú na omšu, len aby sa posmievali náboženstvu. V pôstne dni chodia k mäsiarovi ako psi.“

„Nevideli ste , deti moje, skazené obilie?“ Obaja sme odpovedali:

„Och, nie, Pani!“ Svätá Panna sa obrátila na Maximina:

„Ale ty, dieťa moje si ho raz videl so svojim otcom v Coinse. Jeden miestny hospodár povedal tvojmu otcovi: – Poďte sa pozrieť, ako sa mi kazí obilie. Šli ste tam. Tvoj otec vzal do ruky dve – tri zrná, trel ich a zrná sa rozpadli v prach. Keď ste sa potom vracali, dal ti otec kúsok chleba a povedal ti: – Na, dieťa moje, jedz teraz, lebo neviem, čo budeš jesť na budúci rok, keď sa obilie tak kazí.“ Maximin odpovedal:

„Ale to je pravda, Pani, nespomenul som si na to.“

Svätá Panna ukončila svoju Reč vo francúzštine:

„Nuž teda, deti moje, oznámte to všetkému môjmu ľudu!“

Prekrásna Pani prekročila potok (a my sme ju sledovali lebo nás priťahovala jej žiara a ešte viac jej dobrota, ktorá ma opájala a zdalo sa, že roztápa moje srdce), a dva kroky od potoka vzdialená, bez toho aby sa k nám otočila, riekla ešte raz:

„Nuž teda, deti moje, oznámte to všetkému môjmu ľudu!“

Šla až k miestu, kde som vystúpila, aby som sa pozrela, kde sú naše kravy. Jej nohy sa dotýkali len vrcholcov trávy a vôbec ich nezohýbali. Keď vošla na malé návršie, zastavila sa a ja som sa hybko postavila pred ňu, aby som sa na ňu mohla dobre dívať a pokúsila sa uhádnuť, ktorou cestou sa najskôr vyberie. Pre mňa bolo všetko rozhodnuté. Zabudla som na kravy i pánov, u ktorých som slúžila. Pripútala som sa navždy a výhradne k svojej Panej. Áno, nechcela som ju už nikdy opustiť, nasledovala som ju bez postranných myšlienok a s túžbou slúžiť jej, pokým budem žiť.

Myslela som len na to, aby som jej vo všetkom dobre slúžila a myslela som, že budem môcť urobiť všetko, o čo ma požiada, lebo sa mi zdalo, že má veľkú moc. Hľadela na mňa s dobrotou plnou nehy, ktorá ma k nej priťahovala. Najradšej by som sa jej vrhla so zavretými očami do náruče. Nedožičila mi na to čas. Nepozorovane sa vzniesla nad zem do výšky vyše jedného metra a zotrvá­vajúc krátku chvíľku vo vzduchu, vzhliadla moja krásna Pani k Nebu, potom na zem po svojej pravici a po svojej ľavici, napokon pozrela na mňa očami takými nežnými, takými milými a dobrými, až som si myslela, že ma vtiahne do svojho vnútra a zdalo sa mi, akoby sa moje srdce otvorilo jej srdcu.

A zatiaľ čo sa moje srdce rozplývalo v sladkom rozpínaní, krásna postava mojej dobrej Panej pozvoľne mizla. Zdalo sa mi, že sa svetlo v pohybe zväčšovalo, či vlastne sústreďovalo okolo Naj­svätejšej Pani, aby mi nedovolilo ďalej ju vidieť. Svetlo tak zastieralo časti tela, ktoré mizli pred mojimi očami, alebo to vyzeralo skôr tak, že telo mojej Panej sa rozplývajúc menilo na svetlo. Svetlo v tvare gule potom ľahko stúpalo v priamom smere.

Zostala som stáť s pozdvihnutou hlavou a s očami upretými k svetlu, ktoré sa ustavične vzďalo­valo a zmenšovalo a nakoniec zmizlo.

Moje oči sa odtrhli od oblohy, rozhliadla som sa okolo seba, uvidela som Maximina, ktorý sa na mňa díval, a povedala som mu:

„Maximin, toto musí byť dobrý Boh môjho otca, alebo Svätá Panna, alebo nejaká svätica.“ A Maximin, mávnuc rukou do vzduchu, povedal: „Ach, keby som sa to len dozvedel!“

Večer 19. septembra sme sa vrátili trochu skôr než obvykle. Keď som sa vrátila k svojim pánom, uviazala som kravy a pustila som sa do upratovania chlieva. Ešte som neskončila, keď za mnou prišla gazdiná a plačúc mi povedala: „Dieťa moje, prečo ste mi nepovedali, čo sa vám prihodilo v hore?“ (Maximin nenašiel doma svojich pánov, ktorí sa doposiaľ nevrátili z práce, prišiel k nám a rozprával všetko, čo videl a počul.) Odpovedala som jej: „Chcela som vám to porozprávať, ale najprv som chcela dokončiť svoju prácu.“ O chvíľu som potom vošla do domu a moja gazdiná mi povedala: „Rozprávajte, čo ste videli, Maximin mi všetko povedal.“

Začala som, a v polovičke rozprávania sa vrátili z poľa ostatní. Moja pani plakala, keď počula sťažnosti a hrozby našej sladkej Matky, a riekla: „Ach, chceli ste ísť zajtra, v nedeľu, žať obilie, nech vám to ani nenapadne, poďte si vypočuť, čo sa dnes prihodilo tomuto dieťaťu a Selmovmu pastie­rikovi.“ A potom sa obrátila ku mne: „Začnite znova všetko, čo ste mi povedali.“ Keď som skončila, môj pán povedal: „To bola Svätá Panna alebo nejaká svätica, ktorá prišla od dobrotivého Boha. Ale to je to isté, ako keby prišiel sám dobrotivý Boh. Je treba urobiť všetko, čo tá svätica povedala. Ako to chcete urobiť, aby sa to oznámilo všetkým?“ Odpovedala som mu: „Vy mi povedzte, ako to mám urobiť, a ja to urobím.“ Nato dodal, dívajúc sa na svoju matku, ženu a brata: „Musíme o tom pre­mýšlať.“ Potom sa každý vzdialil za svojou prácou.

Bolo už po večeri. Maximin a jeho pám s paňou prišli k nám, aby vyrozprávali, čo sa dozvedeli od Maximina a aby zistili, čo treba urobiť. Povedali: „Zdá sa nám, že to dobrý Boh poslal Svätú Pannu. Slová, ktoré povedala, tomu nasvedčujú. Chcela, aby o tom upovedomili všetok jej ľud. Možno bude potrebné, aby deti prešli celým svetom a rozhlasovali, že treba, aby všetci zachovávali prikázania dobrého Boha, ináč že na nás prídu veľké pohromy.“ Po chvíli ticha môj pán povedal, obracajúc sa k Maximinovi a ku mne: „Viete, čo treba urobiť, deti moje? Zajtra vstanete skoro ráno, obidvaja pôjdete k pánu farárovi a poviete mu všetko, čo ste videli a počuli. Poviete mu presne, ako sa tá vec udiala. On vám povie, čo máte robiť.“

Na druhý deň po zjavení, 20. septembra sme s Maximinom odišli skoro ráno. Keď sme prišli na faru, zaklopala som na dvere. Prišla otvoriť farárová gazdiná a pýtala sa, čo si želáme. Povedala som jej francúzsky (ja, ktorá som francúzsky dovtedy nikdy neprehovorila): „Chceli by sme hovoriť s pánom farárom. Chceme mu, slečna, povedať, že sme včera boli pásť kravy na hore de Baisses, a keď sme sa najedli atď…“ Rozprávali sme jej dlhšiu časť príhovoru Najsvätejšej Panny. Vtom zaznel kostolný zvon, bolo to posledné zvonenie na omšu. Abbé Perrin, farár z La Saletty, ktorý nás počúval, s hrmotom otvoril dvere, plakal, bil sa do pŕs a povedal nám: „Deti moje, sme stratení, dobrý Boh nás hodlá trestať. Ach, môj Bože, to sa vám zjavila Svätá Panna!“ A odišiel slúžiť svätú omšu. Dívali sme sa na seba s Maximinom a gazdinou. Potom mi Maximin povedal: „Pôjdem k svojmu otcovi do Corpsu.“ A rozišli sme sa.

Moji páni mi neprikázali, aby som sa hneď po rozhovore s pánom farárom vrátila, pomyslela som si teda, že neurobím zle, ak ostanem na omšu. Bola som teda v kostole, začína sa omša a po prvom evanjeliu sa pán farár obracia k ľudu a pokúša sa svojim farníkom rozprávať o zjavení, ktoré sa udialo práve včera na jednej z ich hôr a nabáda ich, aby už v nedeľu nepracovali. Jeho hlas bol prerušovaný vzlykaním a všetci boli dojatí. Po svätej omši som sa vrátila k svojim pánom. Prišiel k nám pán Peytard, ktorý je dodnes starostom v La Salette, aby sa ma spýtal na okolnosti zjavenia. Keď sa uistil o pravdivosti toho, čo som mu povedala, odišiel presvedčený.

Až do Všetkých Svätých som zostala u svojich pánov. Potom ma poslali do penzionátu k mníš­kam Prozreteľnosti v Corpse, v mojom kraji.«

Hneď v pondelok po onej slávnej nedeli sa na horu vybralo niekoľko osôb. Vrátili sa s novinkou, že z prameňa, ktorý bol predtým vyschnutý znovu vyteká výdatný prúd vody. Deti potom neskoršie upresnili, že práve asi pol metra od neho stála Svätá Panna.

Nasledujúcu nedeľu, 27. septembra sa na horu vybrala celá malá komisia, ktorej členmi boli aj lasalettský starosta a veliteľ žandárskej stanice. Obidve pastierčatá, ktoré museli všetko dopodrobna opísať, odpovedali tak presne, pohotovo a s takým nábožným zanietením, že od tej chvíle uveril starosta bezvýhradne.

Ďalší deň sa na horu vybral s deťmi aj pán farár z Corpsu, abbé Mélin, a aj on sa vrátil dojatý. Predsa sa však rozhodol pre zvláštnu skúšku: usudzoval totiž, že ak na hore vytryskla voda preto, aby potvrdila pravdivosť zjavenia, bude mať pravdepodobne zázračné účinky.

Nabral si jej teda z prameňa a dole ju dal piť jednej veľmi ťažko chorej žene, a hľa – táto žena sa skutočne uzdravila! Abbé Mélin to považoval za dostačujúci dôkaz, a preto urýchlene podal biskupovi v Grenobli vecné opísanie všetkých udalostí.

Biskup ustanovil dve vyšetrovacie komisie a ich predbežné závery boli prvým podkladom k neskoršiemu doktrinálnemu schváleniu, ku ktorému došlo v roku 1851.

Ale to už medzitým prichádzali na lasaletskú horu pútnici a začali sem putovať i prvé procesie. Predovšetkým sa však obrátilo obyvateľstvo Corpsu, ktoré bolo chýrečné svojou priam rúhačskou bezbožnosťou. A obrat nastal nielen v Corpse, ale aj v celom kraji a do určitej miery aj v celom Francúzsku, a tak prvé výročie zjavenia oslávilo na hore La Salettskej už 50 tisíc pútnikov.

A čo pastierikovia? Ako sme už povedali, bezprostredne po zjavení bývali každý inde – Maximin v Corpsu u otca, Melánia aj naďalej pásla kravy u svojich lasalettských gazdov. Začalo ich navštevovať veľa ľudí, ale nespyšneli z toho. Všetkým ochotne o zjavení dopo­drobna rozprávali a vodili pútnikov na miesto zjavenia. Po troch mesiacoch ich spoločne dali do blízkej kláštornej školy. Ostali v nej štyri roky, ale nemožno povedať, že by sa im tam páčilo, ani že by sa vzorne správali, ako by sa dalo predpokladať o deťoch, ktoré si vyvolila Svätá Panna.

Ich povahy sa nijako nezmenili: nespyšneli, ale ani v najmenšom sa nezmenili ich negatív­ne charakterové vlastnosti.

Melánia sa ľuďom javila ako dievča drsné, nevľúdne, mlčanlivé a nemotorné. Maximin sa im naopak zdal rozvravený, samopašný, nesústredený, nespôsobný a ľahkomyseľný. Ich chovanie bolo označované ako hrubé, nevrlé, ako správanie detí divočiny a nie civilizovaného sveta. A k tomu boli deti krajne neučenlivé a obmedzené. Nevedeli zvládnuť ani základy katechizmu, takže v roku 1848 ani neboli pripustené k prvému svätému prijímaniu. Po siedmich rokoch školskej výuky sa Melánia dopúšťala hrubých pravopisných chýb. A predsa tieto deti pri rozprávaní o zjavení prejavovali neobyčajne prekvapujúcu vážnosť, dôvery­hodnosť a nábožnú úctu, kontrastujúcu s inak nespôsobným správaním.

Ľudia si tieto kontrasty všímali stále. Zarážajúca bola i nezrovnalosť v tom, že ich ináč celkom nedostačujúca pamäť mohla reprodukovať udalosti zjavenia so všetkými podrobnos­ťami. Početným svedkom, osobám či už vyšetrujúcich, alebo sa dopytujúcich bolo nepocho­piteľné, že inak tupé a nechápavé deti náhle doslova oslňujú bystrosťou a chápavosťou, jasnými a logickými odpoveďami na všetko, čo je v nejakom vzťahu k zjaveniu.

O Melánii vraveli, že je nevedomá, veď vo svojich pätnástich rokoch ovládala iba miestne nárečie! A predsa neskôr napísala písma výsostnej mystiky, hovorila perfektne francúzsky, taliansky, anglicky, latinsky a grécky a jej poslední duchovní vodcovia o nej vyhlasovali, že jej nič nie je neznáme z histórie cirkvi od jej počiatkov do dnešných čias.

Ďalší osud lasalettských pastierikov bol veľmi pohnutý. Melánia v kláštornej škole Sestier Pro­zreteľnosti dospela k rozhodnutiu, že bude rehoľníčkou. Grenobliansky biskup ju v roku 1850 prijal ako novicku do materského kláštora Sestier Prozreteľnosti neďaleko Grenoblu. Roky tu strávené boli pre ňu veľmi ťažké – veď bola doteraz polodivoškou, nevzdelaným a hrubým dieťaťom hôr, zvyknu­tým na samotu. Preto ju zovšadial kritizovali a nakoniec ju preložili ako nežiadúcu, príliš známu osobu, ktorú navštevovalo veľa ľudí, do iného kláštora, až ju anglický biskup Newsham, ktorý prišiel do La Saletty na 8. výročie zjavenia, vzal so sebou do Anglicka. Tak sa Melánia v roku 1854 ocitla v karmelitánskom kláštore v Darling­tone, kam odišla, ako neskôr napísala, so slzami v očiach. Ale ani tu sa neprispôsobovala ľahko. Neskôr o tom povedala: „Nerada myslím na tie smutné roky ktoré som strávila v najčernejšej tme svojho života.“

Nastal rok 1858, keď malo byť podľa želania Svätej Panny Márie zverejnené posolstvo svetu. V čase, keď bola zatvorená v darlingtonskom karmelitánskom kláštore, nemohla si Melánia svoje poslanie splniť a vrátiť sa do Francúzska. Nakoniec zakročil sám pápež Pius IX., ktorý ju neskoršie oslobodil aj od rehoľných zaväzkov, aby mohla vo svete uskutočnovať svoje poslanie.

A tak ju z Darlingtonu karmelitáni pustili do Francúzska až v roku 1860. Biskup z Grenoblu ju však vo svojej diećeze neprijal a tak našla dočasný útulok v jednom kláštore v Marseille. Odtiaľ ju poslali do Grécka. Odtiaľ sa až po dvoch rokoch znovu vracia do Francúzska. Vtedy zverila posolstvo jednému jezuitovi. Ten ho priniesol svojmu biskupovi. Biskup si dal Melániu predvolať a v jej prítomnosti ho hodil do ohňa!

Pretože sa vo Francúzsku znova stala nežiadúcou osobou, odišla do Talianska. Tu ju vľúdne prijal biskup diecézy Castellamare. A tu konečne – v roku 1879 – s dvadsaťjeden­ročným oneskorením mohla publikovať posolstvo Panny Márie s cirkevným súhlasom biskupa z Lecce.

Posolstvo bolo teda vytlačené a rozširované. V roku 1880 bola Melánia osobne prijatá pápežom Levom XIII., od ktorého obdržala k publikácii jej brožúrky výsostný súhlas.

Napriek tomu sa ale v istých klerikálnych kruhoch rozpútala proti nej zúrivá kampaň. Nakoniec vec došla až tak ďaleko, že boli mnohí kňazi, ktorí hľadali brožúrku po domácnos­tiach svojich farníkov, aby ju potom verejne pálili!

Osud lasalettskej pastierky bol teda veľmi pohnutý. Väčšinu života prežila v exile mimo Fran­cúzska, prekladaná z kláštora do kláštora, šikanovaná, utláčaná a opovrhovaná. Od svojej matky však dostala tvrdú školu života: matka ju napríklad nútila, spávať pod svojou posteľou – Melánia si na to tak zvykla, že na holej zemi spávala až do smrti. Podľa záznamov vo svojich päťdesiatich rokoch vyhlásila, že už vyše tridsať rokov nemala zrkadlo.

Jej život svätice dodnes nie je docenený, napriek tomu ale dali na jej náhrobok vytesať: „Zomrela vo vôni svätosti.“ A keď ju pol roka po jej smrti po prvýkrát exhumovali, našli ju „čerstvú, nedot­knutú, pružnú“.

Ostatne svoju smrť predpovedala celkom presne, v kláštore v Cusset, na predmestí francúzskych kúpeľov Vichy :„Nezomriem tu, zomriem v Taliansku, v kraji, ktorý nepoznám, kde nepoznám nikoho, v kraji temer divokom, kde sa však nekľaje a kde ľudia milujú dobrého Boha. Budem sama, jedného rána ostanú moje okenice zatvorené. Násilím otvoria dvere a nájdu ma mŕtvu.“ Zomrela o sedem mesiacov neskôr, v roku 1904 v talianskej Almature. Sama, len so svojim dobrým Bohom.

A Maximin? V čase zjavenia mal jedenásť rokov. Tiež bol prijatý do kláštora v Corpse. Dlho tam nevydržal, často utekal, mal nestálu, šibalskú povahu. Po búrlivom živote, v ktorom bol striedavo boháčom i chudákom, slávnym i zabudnutým, študentom i vojakom, zomrel vo svojich tridsiatich rokoch v roku 1876. Svoju časť tajomstva, ktoré z neho mnohí lákali naj­rôznejšími úskokmi, zveril písomne priamo iba pápežovi. Toto tajomstvo nebolo dodnes zverejnené.

Niektoré udalosti posolstva, ktoré bolo zverené Melánii sa vyplnili už za jej života. Z búrlivých politických udalostí a prevratov pripomeňme, že dva roky po La Salette otriasli Európou revolúcie roku 1848. Vo francúzsku vyniesla na čelo štátu revolučná vlna Napoleo­novho synovca – Ľudovíta Napoleóna, roztopašného ateistu, ktorý cirkev využíval pre svoje politické plány. Za jeho vlády dosiahli skazené mravy v aj tak už skazenom Francúzsku svoj vrchol. Napoleónov dvor bol označovaný za Sodomu a Gomoru. Vo svojej zahraničnej politi­ke vystupoval síce Napoleón III. ako ochranca pápežských záujmov, ale v roku 1870 pápeža Pia IX. zradil, keď v kritickej chvíli odvolal z Ríma francúzske ochranné vojsko. Trestom mu za to bola tragická porážka a jeho potupné zajatie pri Sedane víťaznou pruskou armádou, Parížska komúna a jeho vlastná smrť v exile.

Ale k tomu je potrebné pripomenúť aj prírodné kalamity, epidémie a neúrodné roky, ktoré nasledovali po lasalettskom zjavení. Už v roku zjavenia, v roku 1846 bola neobyčajne krutá zima, po Vianociach neboli na trhu žiadne potraviny, zelenina hnila, chlieb bol vzácnosťou. Na jar ženy a deti trhali mladú trávu, aby bolo vôbec čo jesť. Obilie napadla zvláštna sneť, takže v celej Európe bol niekoľko rokov katastrofálny nedostatok obilia. Katastrofálne choroby postihli aj orechy a vinič: najprv sa objavila choroba oidium, v roku 1860 révokaz a nakoniec perenospora, ktoré postupne vyničili všetky európske vinohrady, takže musely byť znovu vysadzované. K tomu sa pridala epidémia cholery, ktorá sa prevalila Európou v roku 1849, nasledovaná v roku 1854 zvláštnou horúčkou spojenou so silným potením, ktorej podliehali hlavne malé deti. Táto choroba začínala veľkou zimnicou, po ktorej nasledoval tras vo všetkých končatinách a po niekoľkých hodinách smrť.

Melánia zomrela desať rokov pred vypuknutím prvej svetovej vojny, onej „všeobecnej vojny, ktorá bude strašná.“

Tejto vojny sa však dožil Melániin životopisec, oddaný lasalettský pútnik, Léon Bloy, ktorý v roku 1914 oznámil celému svetu mocným hlasom – napriek tomu však nevypočutým – že ľudstvo zastalo NA PRAHU  APOKALYPSY.

Svedectvo Léona Bloya

V roku 1908 oživil znovu spomienku na La Salettu známy francúzsky katolícky spisovateľ Léon Bloy (1846-1917) svojou knihou „Tá, ktorá plače“, kde po rokoch znovu zverejnil v úplnosti rozprávanie Melánii o La Salette, ako aj Posolstvo jej zverené.

Bloy, ktorý sa narodil v roku zjavenia, sa s La Salettou oboznámil prostredníctvom svojho duchovného vodcu abbé Tardifa de Moindry, veľkého mariánskeho ctiteľa a presvedčeného vyznavača eschatológie Konca časov. Aj keď púť na La Salettu vykonali spoločne už v roku 1879, riadením osudu Bloy po veľkých ťažkostiach knihu vydal až za 30 rokov. Tu je opis jeho duchovného zážitku z púte:

„Keď som bol na vrchole a zbadal Matku, ako tam sedí na kameni a plače, držiac si hlavu v dlaniach u tej studničky, ktorá akoby jej pramenila z očí, padol som hneď u mreži na kolená a vyčerpal som sa v slzách a vzlykaní, prosiac o milosť tú, ktorá bola pomenovaná: Omni­potentia supplex. Ako dlho trvala táto poklona? Neviem. Pri mojom príchode sa sotva zmrá­kalo. Keď som vstal, slabý ako storočný rekonvalescent, bola už čierna noc a pripadalo mi, že moje slzy sa iskrili v čierňave nebeskej oblohy, lebo som mal pocit, že moje korene sú otočené smerom dohora…

Aký božský pocit to bol! Vôkol mňa ľudské mlčanie. Žiadny iný hlas okrem zurčania zázračnej studničky v súzvuku s hudbou Raja, ktorý spôsobujú horské pramene a zvonce stád znejúce vo veľkej diaľke. Neviem, ako to vyjadriť. Bol som ako človek bez hriechu, ktorý práve umiera… Horel som radosťou „uchvatiteľov neba”, o ktorých hovoril Spasiteľ… A tak v opojení tohto svätého bláznovstva som zabúchal na brány kláštora, tam, kam sa uchylujú pútnici.“

Ale vydanie Bloyovej knihy o La Salette bolo spojené s obrovskými ťažkosťami. Vo svojom den­níku „Starec z Hory“ o tom Bloy píše:

„Hľadal som kresťanského vydavateľa k ucteniu Svätej Panny Márie, pre vydanie knihy o strašne hanobenej a urážanej a napriek tomu vytrvale po šesťdesiatdva rokov v neochabujúcej pokore žijúcej Melánie, jej dôvernej pastierky. Ale márne. Je už len čelaď. Nech je. Pôjdem teda k vydavateľom svetským, aj tí vykonajú velebnú Vôlu. Kresťania sú vyvrhovaný Božimi Ústami pre svoju zbabelosť a nezmieriteľnú hlúposť. Už dvadsať rokov o tom píšu a čím ďalej, tým viacej sa to overuje.“ A Bloy sa spovedá:

Aby som neprostituoval svoju dušu, zvolil som si už pred dvadsiatimi rokmi všetko, čím môže najkrutejšie ľudské opovrhnutie a najtrvalejšia bieda trýzniť. Videl som na vlastné oči z tejto biedy umierať dieťatká, ktoré som nežne miloval a to myslím, hovorí všetko. Zdá sa mi tiež, že ma to oprávňuje, aby som žasol a trochu sa aj desil zbabelosti tých, ktorí o sebe tvrdia, že sú kresťania. Možno to pochopíte, že bol na svete iba jediný spisovateľ schopný takejto knihy a že bolo skutočne nutné, aby tento spisovateľ, vyhliadnutý “Tou, ktorá plače” a ktorá je opustená celou cirkvou, bol poznačený týmito strašnými skúškami.

„Vieme, že v La Salettskom Tajomstve sú strašné hrozby Taliansku. Čo sa stane toho, snáď blízkeho dňa, keď príde Trest na Neapol a domnelo večný Rím? Aký poplach v Európe a v celom svete! Pochopí sa vtedy a príde niekomu na myseľ La Saletta? Pochybujem. Bude teda potrebné, aby sa naplnilo všetko: “Marseille pohltené, Paríž spálená” a ostatné… než príde Bosák s údelom moci zázrakov, aby prehovoril k ľuďom. Takto to prejasne vidím už tridsať rokov… To je môj základ, ústredie môjho myslenia, studnica mojej horkosti a mojej melan­chólie. Ale ako prehlasovať tieto veci a nebyť považovaný za pomätenca? Som možno jedinou ľudskou bytosťou, ktorá takto myslí. Nepo­chybne len preto nie som doposiaľ mŕtvy. Od roku 1878 som si priam istý, že je treba, aby som bol svedkom. Keď máme také predtuchy, javí sa aj ten najbolestnejší život znesiteľný.“ Že jeho kniha nebola vítaná s otvorenou náručou, svedčí aj táto poznámka:

„Som poctený týmto listom z parížského arcibiskupstva: – Pane, dielo, ktoré ste uverejnil pod titulom „Tá, ktorá plače“, nemá imprimatúr a preto podlieha cirkevnej cenzúre. Mimo toho obsahuje urážlivé a neprístupné tvrdenia o episkopáte. Vašou povinnosťou, pane, je odvolať publikáciu a vziať jej výtisky z predaja…

Mlčím. Títo farizejovia, ktorí proti mne nič nemôžu, túžia aspoň po odpovedi, ktorú by nezabudli zneužiť. Urážlivé tvrdenia sú len zámienkou. Pravou príčinou ich zlosti je sama podstata knihy – La Saletta a obzvlášť Melánia. Mojou povinnosťou je urobiť zlý skutok, dopustiť sa zbabelosti, pretože vo svojej bezmocnosti dúfali, že sa im podarí ma zastrašiť. To ma ale zle poznajú! V skutočnosti tento list dokazuje, že sa na mňa nedá útočit z hľadiska náuky. Inak by sa poponáhľali a sebamenší blud zúžitkovali… Moja kniha predsa len prerazila.“

„Dňa 7.4.1910 mi istý kňaz z Moravy posiela rozsudok brnenského biskupa nad Josefom Floriánom, ktorý preložil do češtiny „Tú, ktorá plače“. Z toho pozoruhodného dokumentu je zrejmé, že episkopát moravský je v tejto záležitosti v dokonalej zhode s episkopátom francúzskym. Nie je to práve tá jednota doporučovaná Svätým Otcom, ale je istá – a ako je dojemná!“ A na záver jeho celkové zhodnotenie:

„Tvrdím, že to miesto je navštevované Hromami Apokalypsy a že nieto iného bodu na zemeguli, kam by sa mohli uchýliť tí, ktorých zaujíma rozuzlenie Spásy. Práve na La Salette môžu byť posílení tí, ktorí vedia, že doposiaľ neni všetko naplnené a že veľká omša Utešiteľa sa ešte nezapo­čala.“